1. PRÍČINY SOCIÁLNYCH DEVIÁCIÍ 1. Biologické teórie - pri vzniku a rozvoji deviantného (delikventného, kriminálneho) správania biologické teórie zdôrazňujú výrazný vplyv vnútorných, teda biologických faktorov antropologizmus - ich zakladateľom a najvýznamnejším zástancom bol taliansky lekár, psychiater Cesare Lombroso, ktorý veril v tzv. vedecký antropologizmus a s ním súvisiacu „teóriu o rodenom zločincovi“.

2. - Lombroso predpokladal, že človeka takpovediac „zločineckého typu“ predurčujú na „dráhu“ zločinnosti tzv. atavistické znaky, a že títo ľudia sú „osudovo predurčení“ k zločinnosti (teda ku sklonom k deviantnému, sociálno- patologickému správaniu) výchova v tomto prípade nič nezmôže - Talian zároveň tvrdil, že výchova v tomto prípade nič nezmôže, pretože vrodené, zdedené, čiže biologické činitele sú v prípade ľudí zločineckého typu dominantné a výchovou ich nemožno eliminovať

3. 2. Biosociologické teórie - sú často označované aj ako „dvojfaktorové“, pretože zástancovia týchto teórií sa domnievajú, že kriminalita a delikvencia sú kombináciou biologických faktorov v súčinnosti s činiteľmi vonkajšieho prostredia Enrico Ferri - predstaviteľom biosociologických teórií bol Lombrosov žiak, neskorší profesor trestného práva Enrico Ferri

4. 3. Sociologické teórie - tieto zdôrazňujú výlučne sociálne činitele kriminality Èmile Durkheim - ich najvýznamnejším reprezentantom bol sociológ Èmile Durkheim, známy svojou „teóriou anómie“ - tvrdil, že za vznik akýchkoľvek sociálno- patologických javov v spoločnosti môžu dva faktory: pokles sociálnej solidarity a zároveň spomínaný stav zvýšenej anómie (napr. bezzákonnosť, rozklad noriem správania a i.)

5. K obom týmto faktorom dochádza podľa Durkheima pri dezorganizáciách či výraznejších výkyvoch od noriem spoločnosti – napr. v čase hospodárskych, ekonomických kríz, ale aj naopak, v čase výraznejšej prosperity, v období vojen, revolúcií a pod.

6. 4. Psychologické teórie Sigmund Freud kriminalite a delikvencii venoval časť vedeckého bádania i zakladateľ psychoanalýzy Sigmund Freud, ktorý pri otázke sociálnych deviácií poukazoval na výrazný vplyv psychiky, podvedomia, pudovej a inštinktívnej sféry človeka

7. Nástupcovia psychoanalýzy, tzv. neo- psychoanalytici zdôrazňovali vplyv absencie citových väzieb v rodinnom prostredí, psychickú depriváciu (nerozvíjanie) jedinca prevažne v období detstva, prípadne nedostatok zvnútornených zábran, ktoré by umožnili deťom identifikovať sa s platnými normami

8. 5. Polyetiologické teórie mnohopríčinnosť - zdôrazňujú tzv. mnohopríčinnosť pôsobiacich faktorov, teda multifaktorový model - činitele sú v tomto prípade biologického, psychologického i sociálneho charakteru (B-P-S model) - predstaviteľmi polyetiologických teórií sú americkí manželia Glueckovci, ktorí predpokladali, že na vzniku a rozvoji sociálno-patologických javov sa spolupodieľajú vonkajšie (sociálne) a vnútorné (biologické, psychologické) činitele

9. ÚLOHA č. 4: BIO-PSYCHO-SOCIÁLNY MODEL Spomenieš si na tzv. BIO-PSYCHO-SOCIÁLNY MODEL zdravia/choroby? O čom vypovedá?

10. Je potrebné zdôrazniť, že bio-psycho-sociálny model definoval prvýkrát v roku 1977 George Engel v časopise Science a prijala ho aj Svetová zdravotnícka organizácia (WHO). Engel predpokladal, že celé fungovanie človeka (a v rámci neho najmä ľudské zdravie, choroby či psychické poruchy), môžeme situovať do priesečníka troch kružníc, kde jedna reprezentuje biologickú rovinu, druhá psychologickú a tretia sociálnu* * (dočítajú žiaci z PL)

11. SPRÁVANIE (SA) JEDNOTLIVCA V SKUPINE - takéto správanie sa je v skupine určované vplyvom skupiny na myslenie, cítenie a prežívanie jednotlivca - daný vplyv sa uskutočňuje pomocou formovania postojov, presviedčania a vzorov správania - úlohou sociálnej psychológie je skúmať, ako ľudia myslia a správajú sa pod vplyvom pôsobenia skupiny, kultúry či iných faktorov, prípadne prečo sa niektorí jedinci správajú viac prosociálne, zatiaľ čo iní antisociálne, egoisticky, agresívne

12. Konkrétne FORMY správania sa jednotlivca v skupine: A) Vyhovenie: teda splnenie požiadaviek skupiny, realizované buď z vlastného presvedčenia človeka, alebo pod vplyvom pôsobenia presviedčania ostatných členov B) Poslušnosť: správanie, ktoré je výsledkom direktívnych nariadení noriem vodcu. Tým, že sú pravidlá nejakej organizácie často vopred dané, sú často aj porušované. Najefektívnejším modelom sa ukázalo spolupodieľanie sa na tvorbe pravidiel či noriem z oboch strán (nadriadený + podriadení)

13. C) Asertivita: presadzovanie svojich práv bez porušovania práv ostatných (najvhodnejšie je komunikovať ASERTÍVNE, nie agresívne ) D) Konformita: podrobenie sa normám či nátlaku skupiny, hoci vnútorné presvedčenie jednotlivca nemusí byť totožné ako to skupinové

14. E) Agresia  (násilie): správanie zamerané na poškodenie iných, sprevádzané silnými emóciami, hnevom, zlosťou Veľmi dôležitým a základným znakom agresie a agresívneho správania je jej cieľavedomý charakter  aj práve preto je definovaná ako správanie zamerané na poškodenie alebo ublíženie inej osobe Z hľadiska formy (konkrétneho spôsobu, resp. „techniky“ realizácie agresie) rozlišujeme agresiu: fyzickú vs. verbálnu, & priamu vs. nepriamu

15. K agresii sa viaže niekoľko príbuzných pojmov:  agresivita = vyjadrovanie, prejavovanie tendencie správať sa agresívne, resp. tendencia vedome a zámerne ubližovať iným Je často charakterizovaná ako osobnostná črta, pre ktorú je typická predispozícia konať agresívne v rôznych situáciách  hostilita = predstavuje všeobecný nepriateľský (negatívny) postoj voči iným ľuďom, ktorý sa však nemusí navonok prejavovať ubližovaním inej osobe. Dotyčná osoba proste nemá rada inú osobu (iné osoby), vyjadruje sa o nej (o nich) negatívne a praje jej (im) neúspech alebo chorobu  násilie = používa sa prakticky ako synonymum k pojmu agresia, hlavne v súvislosti s agresiou v konkrétnych oblastiach spoločenských vzťahov (napr. domáce násilie, násilie v práci a pod.)

16. F) Prosociálne správanie: väčšinou sa vymedzuje ako akýkoľvek akt správania, ktorý je vykonaný v prospech druhého človeka alebo skupiny osôb; či ako pomáhajúce správanie, ktorého cieľom je priniesť úžitok iným ľuďom Veľmi podobným termínom je tzv. altruizmus

17. Jeho významové odlíšenie od prosociálneho správania sa najčastejšie opiera o zdôraznenie toho, že pomoc poskytovaná iným osobám nie je spojená s očakávaním zisku (prospechu, odmeny finančnej či materiálnej povahy) alebo sociálneho súhlasu, že ide o nezištnú pomoc bez očakávania jej opätovania a bez zvažovania prípadných nákladov (obety, obetovania sa, strát a pod.) pomáhajúceho

18. Ďakujem za pozornosť