PRÁVNE MYSLENIE 19. a 20. STOROČIA Alexander b r ö s t l

PRÁVNE MYSLENIE 19. a 20. STOROČIA Alexander b r ö s t l
Košice 2010/2011

Cieľom predmetu je oboznámenie sa so základnými a najdôležitejšími teóriami za posledné dve storočia v oblasti právneho myslenia, ktoré mali vplyv na rozvoj teórie (filozofie) práva ako celku. Výklad sa podáva v súvislostiach antického a renesančného odkazu a európskej kontinuity právneho myslenia, ale venuje sa aj aktuálnej súčasnej diskusii. Je koncipovaný ako súčasť a doplnenie výučby teórie práva. Témy prednášok a seminárov:

Historická právna škola (F. C. v. Savigny)
Klasický právny pozitivizmus (J. Bentham, J. Austin) Rýdza právna náuka (H. Kelsen) Psychologická škola práva (L. Petrazycki) Škandinávsky právny realizmus (A. Hägerström, A. V. Lundstedt, A. Ross, K. Olivecrona) Marxisticko-leninská teória práva (M. A. Rejsner, J. B. Pašukanis, P. I. Stučka, N. V. Krylenko, A. J. Vyšinskij) Národnosocialistické právne myslenie (C. Schmitt, K. Larenz) Prirodzené právo (L. L. Fuller, G. Radbruch) Právo, právne normy a právny systém (H. L. A. Hart) Teória právnych princípov (R. Dworkin) Inštitucionalizmus v právnej teórii (N. MacCormick, O. Weinberger) Teória spravodlivosti J. Rawlsa Právny pozitivizmus verzus jusnaturalizmus (J. Raz – R. Alexy)

ZÁKLADNÁ A ODPORÚČANÁ LITERATÚRA
ALEXY, R.: Pojem a platnosť práva. Bratislava AUSTIN, J.: The Province of Jurisprudence Determined. London 1955. BENTHAM, J.: Introduction to the Principles of Morals and Legislation. New York 1948. BIX, B.: Jurisprudence. Theory and Context. London 2006. BRÖSTL, A.: Frontisterion. Bratislava 2009. DWORKIN, R. M.: Když se práva berou vážně (Taking Rights Seriously). Praha 2000. DWORKIN, R. M.: Law’s Empire. London 1986.

DWORKIN, R. M.: A Matter of Principle 1985.
FULLER, Lon L.: Morálka práva. Praha 2000. HART, H. L. A.: Pojem právo (The Concept of Law). Praha 2000. HART, H. L. A.: Právo, sloboda a morálka. Bratislava KELSEN, H.: Reine Rechtslehre. Wien (Nachdruck 2000). KRSKOVÁ, A.: Štát a právo v európskom myslení. Bratislava 2002. KRSKOVÁ, A.: Dějiny evropského politického a právního myšlení. Praha 2003. MacCORMICK, N.: Institutions of Law. Oxford – New York 2007. RADBRUCH, G.: Rechtsphilosophie. Studienausgabe. Heidelberg 1999. RAZ, J.: The Authority of Law. Essays on Law and Morality. Oxford 1979.

Friedrich Carl von Savigny (1779 -1861)
profesor rímskeho práva, sudca a minister pre revíziu zákonov, slávny učiteľ na univerzite v Berlíne (1811 – 1841). Dal právnej vede dvojitú orientáciu. Právna veda podľa neho musí byť súčasne historická (pozitívna, konkrétna) i filozofická (absolútna, systematická, všeobecná). V roku 1802/1803 zhrnul stav právnickej diskusie o metóde a vyčlenil štyri prvky výkladu práva, ktoré mali význam už v rímskom práve a neskôr v stredoveku ako kritériá vecného výkladu. Podľa Savignyho základný cieľ výkladu „schopnosť premiestniť sa v myšlienkach na východisko zákonodarcu a umelo v sebe zopakovať jeho činnosť. Už zistenie jednoznačnosti normy je akt výkladu. In claris non fit interpretatio. Doktrína Sens clair.

Právna veda nie je nič iné ako právna história.
Proti prirodzenoprávnemu mysleniu Savigny stavia historické myslenie. Právo držby, Právnické učenie o metóde, O povolanosti našej doby k zákonodarstvu a právnej vede (1814). Dejiny rímskeho práva v stredoveku, Systém súčasného rímskeho práva. Právo nie je produkt rozumu, ale „národného ducha“ (Volksgeist) prebývajúceho v dejinách. Prirodzené právo je špekulatívny výmysel, je to „bezodná pýcha filozofov“. Savigny odmieta existenciu nemenného, pre všetky národy rovnakého práva, pretože podľa neho každý národ má vlastnú individualitu, vlastnú „národnú dušu“.

Savignyho právna teória sa odvíja od objektívnej závislosti práva od národa
„Národ predstavuje psychicky a organicky spätý celok, ktorý sa skladá z organických skupín. To, čo určité spoločenstvo spája do jedného celku je vlastne duch národa, ktorý sa prejavuje v takých javoch, ako sú právo, jazyk, obyčaje a štát. Duch nie je totožný s rozumom, zodpovedá kolektívne chápaným iracionálnym vlastnostiam ľudí, ktoré ich približujú k Bohu.“ Podľa Savignyho právo vzniká spolu s národom, vyvíja sa s ním a napokon odumiera, ak národ stratí svoju osobitosť.

Na začiatku právo je časťou všeobecného národného vedomia, postupne sa stáva zložitým a možno z neho vyčleniť dve skupiny noriem: Normy naďalej späté so životom celého národa, so všeobecným právnym vedomím (politický prvok práva), Normy, ktoré tvoria súčasť vedomia právnikov ako stavu reprezentantov právnej funkcie národa (technický prvok práva).

Druhy práva: obyčajové právo, staršie a dôležitejšie, je bezprostredným prejavom vedomia národa, vedecké právo, resp. právo právnikov. zákonodarstvo a kodifikácie, ktoré sú prípustné len v deklaratórnom zmysle. Teraz viac nerozhoduje svojvôľa sudcu, ale sám zákon, sudca iba poznáva pravidlá a používa ich vo vzťahu k jednotlivému prípadu. Tieto pravidlá vytvára len právna veda. Sudca tu má teda s právnikom jednu spoločnú funkciu, ale predsa len ešte jednu navyše. Keďže zákon bol ustanovený na vylúčenie akejkoľvek svojvôle, je jedinou starosťou a jedinou prácou sudcu čisto logický výklad. To je zahrnuté vo výroku: právna veda je čisto filologická veda (Juristische Methodenlehre).

ŠTYRI DRUHY VÝKLADU PRÁVA PODĽA METÓDY
Savigny definoval 1. gramatický, 2. logický, 3. historický a 4. systematický prvok výkladu.

Historický výklad Jednotná vôľa zákonodarcu je fikcia. Čie správanie ešte možno pričítať „zákonodarcovi?“ Na zákonodarnom procese sa podieľajú poslanci, rôzne strany, frakcie, ministerstvá, vo federatívnom štáte jednotlivé štáty. Príklad: Jazdec J by chcel jazdiť na koni po lese. To sa mu zakáže. Text normy: „Každý má právo na slobodný rozvoj osobnosti.“ Podľa toho sa chráni „jadro osobnosti“. Jazdenie po lese sa netýka jadra osobnosti a základné právo J by podľa toho nebolo porušené. Zmysel ZP: Každý môže robiť, čo chce, avšak zákonodarca zvolil formu so slobodným rozvojom osobnosti. ZP teda nechráni jadro osobnosti, ale „slobodu konania“. Takže ZP chráni aj jazdu na koni po lese. J môže byť obmedzený, ale zákazom, ktorý má ústavný a zákonný základ (ochrana lesa)

Rád by som poukázal na to, že Savigny stanovil aj poradie a postavenie týchto štyroch prvkov, pričom zdôraznil, že ich nemožno chápať izolovane. V právnom uvažovaní sú prítomné súčasne: „Nejde teda o štyri druhy výkladu, medzi ktorými by sa dalo vyberať podľa chuti a želania, ale o štyri rôzne druhy činnosti, ktoré musia pôsobiť zjednotene, ak sa výklad má podariť. Len, pravdaže, bude dôležitejšie a zreteľnejšie vystupovať do popredia raz jeden, raz druhý, takže stále smerovanie pozornosti na všetky tieto strany je neprípustné.“ Gramatický prvok: jeho predmetom je slovo, ktoré „sprostredkúva prechod z myslenia zákonodarcu do nášho myslenia“.

Gramatický prvok: jeho predmetom je slovo, ktoré „sprostredkúva prechod z myslenia zákonodarcu do nášho myslenia“. Logický prvok sa zameriava na členenie myšlienky, na logický vzťah jednotlivých častí navzájom. Historický prvok sa týka „určujúceho stavu v čase daného zákona pre príslušný právny vzťah“ Genetický výklad - v rámci neho sa zohľadňujú iné materiály ako texty noriem, aby sa dal sprostredkovať zmysel vykladanej normy. Systematický prvok sa vzťahuje na „veľkú vnútornú súvislosť, ktorá spája všetky právne inštitúty a právne pravidlá do jedného veľkého celku“. (Systematický nie je skutočná metóda, ale konštrukčný princíp. Teleologický výklad).

Literatúra: KAUFMANN, A. – HASSEMER, W. (Hrsg.): Einführung in Rechtsphilosophie und Rechtstheorie der Gegenwart. Heidelberg (5. Auflage) 1989. KRYŠTŮFEK, Z.: Historické základy právního pozitivismu. Praha 1967. SAVIGNY, F. K. v: Juristische Methodenlehre. Stuttgart 1951.

KLASICKÝ PRÁVNY POZITIVIZMUS
Jeremy Bentham (1748 – 1832) Fragment on Government, The Introduction to Principles of Morals and Legislation,1789 Bentham je zakladateľom analytického smeru v právnej vede. V súvislosti s návrhmi na reformu právnej vedy vymedzuje dva prístupy k právu. Úlohou prvého, analyticko-opisného prístupu, je skúmať otázku čo je právo (expositive jurisprudence). Druhý, kriticko-hodnotiaci prístup, sa má zaoberať problémom, aké by právo malo byť (censorial jurisprudence) Podľa B. sa každý právny poriadok a každý právny inštitút skladá z najmenších, ďalej nerozkladateľných imperatívov (laws). Sú to prvky štruktúry pozitívnych zákonov (statutes), prvky, na ktoré sa tieto zákony dajú rozložiť, aby boli zrozumiteľné.

Úvod do princípov morálky a zákonodarstva
Ľudia prirodzene usilujú o príjemné a vyhýbajú sa nepríjemnému. „Príroda podriadila ľudstvo dvom suverénnym vládcom, bolesti (pain) a radosti (pleasure) Ovládajú nás vo všetkom, čo robíme, čo hovoríme, čo si myslíme.“ Princíp prospechu (principle of utility) uznáva túto podriadenosť pri zakladaní systému, predmetom ktorého je vybudovať štruktúru šťastia pomocou rozumu a práva. Konanie je správne a zákon je spravodlivý vtedy, ak zaručuje čo najväčšie šťastie pre čo najväčší počet ľudí (the greatest happiness principle).

PODSTATOU PRÁVA JE PRÍKAZ
PODSTATOU PRÁVA JE PRÍKAZ. DÔLEŽITOU VLASTNOSŤOU PRÍKAZU JE MOTIVAČNÁ SILA Príkaz (imperative) môže pôsobiť na vôľu adresáta len vtedy, ak ho posilňujú vhodné momenty, t. j. odmeny (rewards) a tresty (punishments). Aby tresty (sankcie) mohli pôsobiť motivačne, musia byť včas vyhlásené, musia byť známe. Súčasťou úplnej normy (law) musia byť dva kľúčové prvky: hlavná norma (principal law) = zakazuje alebo prikazuje určité správanie pomocná norma (subsidiary law) = predvída sankciu

imperatív má vždy má dve z foriem príkaz - zákaz, dovolenie - dovolenie opaku, presne jednu z troch kombinácií: príkaz a nevyhnutné dovolenie správania, zákaz a nevyhnutné dovolenie opaku správania, dovolenie a dovolenie opaku. Cieľ Benthama: kodifikácia práva vlastnej krajiny alebo inej krajiny. Reforma trestného práva a reforma ústavného práva sú jeho celoživotné témy. Principles of Penal Law, Panopticon (1787) A Catechism on Parliamentary Reform (1817) – každoročné voľby, rovnaké volebné obvody, rozšírenie volebného práva, tajné hlasovanie Constitutional Code (1830) – volebná reforma 1832

John Austin (1790 – 1859) prvý profesor právnej vedy (jurisprudence, general jurisprudence) Pôsobnosť právnej vedy (The Province of Jurisprudence Determined, 1832), najčítanejšia a najkritizovanejšia práca z právnej teórie v Anglicku Všeobecná právna veda (general jurisprudence) spočíva na objasňovaní a usporiadaní základných právnych pojmov (princípy, pojmy a rozlíšenia). Povinnosť, právo, sloboda – vo vzťahu k právu, suverenite, písané a nepísané právo

dva druhy príkazov podľa austina
Zákon (law) = príkaz, ktorý všeobecne zaväzuje určitým spôsobom konať alebo niečo opomenúť Osobitný alebo príležitostný príkaz (particular or occasional) = zaväzuje na osobitné konanie alebo opomenutie Zákon vo vlastnom zmysle: skladá sa z pravidla správania, ktoré ukladá rozumnej bytosti iná rozumná bytosť, ktorá má nad ňou moc. Božie zákony (laws of God) Ľudské zákony (human laws) = v prísnom a nie v prísnom zmysle

AUSTIN Právo je príkaz suveréna, ktorý je zastrešený hrozbou sankcie, príkaz suveréna, voči ktorému ľudia majú zvyk poslušnosti. Zákony v prísnom zmysle slova, podľa podobnosti, v prenesenom slova zmysle (pravidlá stanovované politicky nadriadenými – politicky podriadeným) Všeobecná a osobitná právna veda. Vecou právnej vedy je pozitívne právo. Austin skúma aj „subjektívne právo“ (right). Podľa neho je zjavné, že právo (right) ako označujúce „možnosť“ (faculty) a právo ako spravodlivosť (justice) sú rozdielne, ale aj súvisiace pojmy.

ČISTÁ PRÁVNA NÁUKA Hans Kelsen (1881 – 1973) Praha a Viedeň, ústavné právo, Georg Jellinek: štátoveda a právna teória. Čistá právna náuka je teória pozitívneho práva. Sociologický právny pozitivizmus nepovažuje za právnu vedu, pretože sa zaoberá len skutočnosťami. „Právna veda sa úplne nekriticky zmiešala s psychológiou a sociológiou, s etikou a s politickou teóriou. Toto zmiešanie možno vysvetliť tak, že tieto vedy sa vzťahujú na predmety, ktoré nepochybne úzko súvisia s právom. Ak sa čistá právna náuka podujíma na vymedzenie poznania práva vo vzťahu k týmto disciplínam, nerobí to preto, aby túto súvislosť ignorovala alebo úplne popierala, ale preto, lebo sa pokúša predísť synkretizmu metód, ktorý zatemňuje podstatu právnej vedy a stiera hranice, ktoré sú dané povahou jej predmetu.“

Dielo hansa kelsena Základné problémy vedy štátneho práva vyvodené z vedy o právnej vete, 1911 Čistá právna náuka 1934, 2. prepracované vydanie je z roku 1960 (Reine Rechtslehre, Pure Theory of Law). Všeobecná teória právnych noriem (Allgemeine Theorie der Rechtsnormen, 1979) zachytáva posledný stupeň vývoja právnej teórie Hansa Kelsena

Právna veda je veda o normách alebo normatívna veda.
Nikto nemôže poprieť, že výrok niečo je, t. j. výrok opisujúci skutočnosť bytia, sa podstatne odlišuje od výroku niečo má byť, ktorý opisuje normu. “Logika, ktorú takpovediac objavila rýdza právna náuka, je všeobecná logika noriem (Allgemeine Norm-Logik), to znamená: logika toho, čo má byť alebo logika viet o tom, čo má byť (Soll-Sätze) ... logika poznania zameraného na normy.” Právo je systém právnych noriem, ktorý má hierarchickú štruktúru. Základná norma (Grundnorm), nemôže ju stanoviť autorita, ktorej právomoc sa odvíja od ešte vyššej normy. Štát – personifikácia právneho poriadku.

STUPŇOVITÁ VÝSTAVBA PRÁVNEHO PORIADKU
Hypotetický charakter základnej normy: Adolf Merkl, Alfred Verdross Orientácia čistej právnej vedy na „vlastné zákonitosti“ (Eigengesetzlichkeit): vlastná racionalita, vlastná logika, vlastná funkcionalita, autonómia, Právo a príroda. Právo a morálka. Stupňovitá výstavba právneho poriadku. Právo a štát. Štát a medzinárodné právo (1934). P statika (sankcia, povinnosť, právo, spôsobilosť) P dynamika (platnosť NP, Grundnorm, stupňovitosť, pramene práva, sudcovské rozhodnutie)

NORMA PODĽA HANSA KELSENA MÔŽE MAŤ
Individuálnu povahu = keď má byť ustanovené jednorazové, individuálne určené správanie. Napr., sudcovské rozhodnutie, že zlodej Schulze má byť uväznený na jeden rok Generálnu povahu = ak má byť ustanovené všeobecne určené správanie, ako napr. norma, že všetci zlodeji majú byť potrestaní väzením. Norma generálnej povahy sa označuje ako pravidlo toho, čo má byť.

Kto má byť strážcom ústavy?
Predmet judikatúry ústavného súdu tvoria v prvom rade zákony, ktorých protiústavnosť sa určitým spôsobom uplatnila. Zákon je tak označený akt zákonodarného orgánu, ústredných parlamentov, krajinských. Zrušenie (kasácia) všeobecných noriem (zákonov, nariadení, atď.) ústavným súdom je sudcovský rozsudok, ktorý má legislatívny charakter, súd ako negatívny zákonodarca. Ústava Rakúskej republiky 1920 a Ústavný súd Rakúskej republiky, model ochrany ústavnosti.

KELSEN, H. : Hauptprobleme der Staatsrechtslehre
KELSEN, H.: Hauptprobleme der Staatsrechtslehre. Tübingen 1911; Allgemeine Staatslehre Berlin 1923; Reine Rechtslehre Leipzig/ Wien 1934, Wien 1960; Was ist die Reine Rechtslehre? Zürich 1953. Dvojito čistá právna náuka: vylučuje akékoľvek iné prvky (sociológia, psychológia) a vylučuje morálku z otázky platnosti práva. Právo ako osobitný systém nezávislý aj od „morálneho“ práva. Oddelenosť práva od morálky. Norma je platná, keď vznikla (positum) v súlade s vyššou normou.

Viedenská škola – Hans Kelsen Brnenská škola – František Weyr
Právo je to, čo má byť. Štruktúra právneho poriadku, platnosť právnej normy (časová pôsobnosť právnych noriem, intertemporalita) Vplyv normatívnej právnej teórie na tvorbu ústav (Ústava ČSR 1920, Ústava Rakúskej republiky 1920) František Weyr ( ), Brno, dielo: Teorie práva, Ústavní právo ČSR Vplyv v Španielsku a v Južnej Amerike

MARXISTICKO-LENINSKÁ TEÓRIA ŠTÁTU A PRÁVA
Karl Marx, Friedrich Engels, Vladimír Iľjič Lenin: história a dielo. Manifest KS, Štát a revolúcia. Október 1917 – 1936 1936 – 1977 – 1989 Tri hlavné diskusné témy: Triedny charakter sovietskeho štátu a sovietskeho práva (sovietskych zákonov) Či a ako rýchlo budú štát a právo odumierať v období prechodu ku komunizmu Podradná úloha práva v socialistickej a komunistickej spoločnosti

Michail Andrejevič Rejsner (1868-1928)
Zakladateľ teoretickej koncepcie práva, založenej na „revolučnom“ alebo na „socialistickom právnom vedomí“. Dielo: Štát (1912), „Právo – naše právo, cudzie právo, všeobecné právo“ (1925). Snažil sa o zmierenie marxizmu s psychologickou teóriou Georga Jellineka a o marxistickú reinterpretáciu teórie Leona Petrażyckého. Teória intuitívneho práva nemá rátať s intuitívnym právom vo všeobecnosti, ale s pravdivejším triednym právom. Nechápal právo ako vyjadrenie ekonomických vzťahov (Stučka, Pašukanis)

Nezdieľa názor na odumieranie práva.
Intuitívne právo nie je individuálne právo, ale triedne právo, ktoré má prednosť pred štátnym právom (na rozdiel od Petrażyckého) Dekrét č. 1 o súde z roku 1917 – smernica pre súdnictvo je revolučné právne vedomie sudcov – sankcionoval právny názor Rejsnera Nezdieľa názor na odumieranie práva. Proletárske intuitívne právo sa počas diktatúry proletariátu mení na štátne právo, potláča buržoázne intuitívne právo, a počas komunistickej fázy sa stáva všeobecným právom. Vyšinského hodnotenie: buržoázna vulgarizácia marxizmu nasledovníkmi Freuda a Macha, otvorený rozpor R. teórie s marxizmom-leninizmom, názory R. nemali ďalej vplyv na sovietsku právnu teóriu.

Jevgenij bronislavovič pašukanis (1891-1937)
Prvý veľký teoretik sovietskeho práva. Študuje v Mníchove, v roku 1910 sa vracia do Ruska. Spolu so Stučkom organizuje v roku 1922 Oddelenie teórie práva a štátu v Komunistickej akadémii. Pracuje na Encyklopédii štátu a práva ( ), prvej marxistickej v tejto oblasti. Obdobie pôvodného „tvorivého marxizmu“ dvadsiate roky 20. storočia. Dielo: Právo a marxizmus. Všeobecná teória (Moskva 1924). Marxova metóda + poznatky iných (Laband, Jellinek) odmieta teoretické zjednodušenia (E, L).

PAŠUKANIS Právna teória ako pokus o kritiku základných pojmov (1924).
Cieľ: definovanie základných právnych pojmov = právny vzťah, právna norma, subjekt práva. Právo a morálka – sú to formy buržoázneho spoločenského poriadku; nemôžu nadobudnúť socialistický obsah. Teória práva tovarovej výmeny a jej 2 piliere: Prvoradosť ekonomického faktora v organizácii spoločnosti (právne inštitúcie – nadstavba) Téza o odumretí práva a štátu v komunizme.

PAŠUKANIS Cieľ právnej teórie – skúmanie „vývoja základných, najabstraktnejšíchprávnych pojmov“ Osobitná skutočnosť, ktorou sa právo líši od iného spoločenského poriadku je to, že je založené na súkromných, izolovaných subjektoch. Norma práva si vyžaduje osobitnú odlišnosť, predpokladá osobu navyše, aktívne uplatňujúcu nárok. Právo je typicky adjudikatívne, čím sa líši od administratívy. Podstata P skôr v pojme zmluva, ako nariadenie. Právo je buržoázny jav vyjadrujúci triedne panstvo, má dočasné použitie proti nepriateľom (prechod od starého poriadku k novému). „Ideologický zradca“.

Andrej januarjevič vyšinskij (1883-1954)
Pochádza z Odessy z poľskej rodiny, 1905 sa aktívne zúčastňuje Ruskej revolúcie, vo väzení sa stretáva so Stalinom. Štúdium práva v Kijeve a prax v Moskve. 1935 – generálny prokurátor Sovietskeho zväzu, strojca Veľkej čistky a Moskovských procesov Teória súdnych dôkazov v sovietskom práve: priznanie ako kráľovná dôkazov, spravodlivosť závisí od toho, „čo je v záujme ľudu“. Prezumpcia neviny. Kritika Pašukanisa (nihilizmus)

vyšinskij Právo - súhrn pravidiel správania (noriem)
ustanovených alebo sankcionovaných štátnou mocou, vyjadrujúcich vôľu vládnucej triedy, zaručených donucovacou mocou štátu na účely ochrany, upevnenia a rozvoja spoločenských vzťahov, ktoré sú vhodné a výhodné pre vládnucu triedu. Učebnice teórie štátu a práva.

Psychologická škola práva Leon Petrazycki (1867-1931)
profesor encyklopédie a filozofie práva v Sankt Petersburgu, po revolúcii 1918 vo Varšave O motívoch konania a o podstate morálky a práva (1892), Úvod do štúdia práva a morálky (1905), Teória práva a štátu (1907) Právna teória je založená na myšlienke emócií, táto myšlienka má všeobecný význam Emócia je osobitný pocitovo-podnetový zážitok, je to skúsenosť, v ktorej psychologická reakcia na podnet vedie k aktívnej odpovedi vo forme určitého správania. V psychike sa predstavy určitých konaní správajú s repulzívnymi alebo apulzívnymi emóciami.

Etické emócie – jednostranné, imperatívne, príkazy, pocity povinnosti.
Rozborom emócií Petrazycki dospieva k ich klasifikácii na etické emócie a právne emócie Etické emócie – jednostranné, imperatívne, príkazy, pocity povinnosti. Právne emócie – dvojstranné, imperatívno- atributívne, príkaz len v spojitosti s predstavou povinnosti a konkrétnych oprávnených subjektov. Rovnakú povahu ako právne emócie majú právne normy. Intuitívne právo a pozitívne právo. Intuitívne právo vzniká ako výsledok vnútorného presvedčenia a nie je s ním spätá predstava vonkajších prameňov práva. Pozitívne právo súvisí s predstavou povinnosti stanovenej aktom niekoho iného. Predpokladá VPP.

Vplyv tejto teórie – Rusko, Poľsko (Jerzy Lande).
Pozitívne právo môže byť oficiálne (zahŕňa predstavu štátu) alebo neoficiálne (verejná mienka, sociálne vplyvy) Štát je výtvor právnej psychiky, štátna moc je emocionálna projekcia. Úloha štátu – uspokojovanie potreby stálej a bezpečnej realizácie právnych noriem, prípadne aj na základe donútenia. Nepripúšťa zásahy štátu do hospodárstva a vyzdvihuje jeho súdnu funkciu. Vplyv tejto teórie – Rusko, Poľsko (Jerzy Lande).

ŠKANDINÁVSKY PRÁVNY REALIZMUS
Anders Vilhelm Lundstedt ( ) Karl Olivecrona (1897 – 1980) pôsobí v Uppsale a v Lunde ( ), Právo ako skutočnosť (Law as Fact, 1939) Alf Ross ( ) PN – zbierky slovných spojení. PV – formálna alebo reálna. PV obsahuje: opisné vety – neopisné vety – vedecké vysvetlenia (pozitívne P). „Ak voči právu zaujmeme realistický postoj...“, Karl Olivecrona V prírode (prírodnej skutočnosti) nejestvuje to (niečo), čo má byť. Keď právny poriadok zahŕňa niečo, čo má byť, musí byť teda povznesený nad skutočnosti. Existuje jeden prostý dôvod prečo nie je mysliteľný právny poriadok mimo prírodnej skutočnosti. Právny poriadok treba nevyhnutne stanoviť vo vzťahu k určitým faktom. Vo vzťahu k faktom v rámci prírodných skutočností sa však nedá stanoviť nič, čo samo nepatrí do tohto sveta. PN je ľudský výtvor, zákonodarcovia sú v postavení v ktorom môžu vydať text, ktorý má vlastnosti práva (príkazy) =účinok na psychologickej úrovni.

Psychologický vplyv je podstatou každého výkonu moci.
Zákonodarná moc – monopol moci tých, ktorých ústava uvádza ako zákonodarcu. Realita: zákony sú vždy dielom jednotlivcov a prostriedkom na presadzovanie ich želaní. Vznik právnych pojmov: Axel Hägerström – obligatio (slovná mágia) Uti lingua nuncupassit, ita ius esto. Vyhlásenie osoby má mať moc práva.

ĽUDOVÝ KOMISARIÁT VNÚTRA (NKVD) ZSSR PRÍSNE TAJNÉ V MOSKVE 5. 3. 1940
Súdruhovi Stalinovi V táboroch NKVD ZSSR pre vojnových zajatcov a vo väzniciach západných obvodov Ukrajiny a Bieloruska je v súčasnosti väznené veľké množstvo bývalých dôstojníkov Poľskej armády, bývalých pracovníkov poľskej polície a pracovníkov rozviedky, členov poľských nacionalistických kontra revolučných strán, členov odhalených kontra revolučných povstaleckých organizácií, dezertérov, atď. Tí všetci sú zatvrdnutými nepriateľmi sovietskej vlády a nenávistnými odporcami sovietskej vlády.

S OHĽADOM NA TO, ŽE VŠETCI SÚ NENAPRAVITEĽNÝMI NEPRIATEĽMI SOVIETSKEHO ŠTÁTU POVAŽUJE NKVD ZSSR ZA NEVYHNUTNÉ: Poveriť NKVD ZSSR 1) záležitosťami osôb nachádzajúcich sa v táboroch pre vojnových zajatcov, bývalých poľských dôstojníkov, úradníkov, veľkostatkárov, agentov rozviedky, žandárov, osadníkov a členov väzenskej služby, 2) rovnako ako záležitosťami zatknutých osôb nachádzajúcich sa vo väzniciach v západných obvodoch Ukrajiny a Bieloruska, členov rôznych kontrarevolučných organizácií, bývalých veľkostatkárov, továrnikov, bývalých poľských dôstojníkov, úradníkov a dezertérov

- A VYRIEŠIŤ ICH ŠPECIÁLNYM SPÔSOBOM S POUŽITÍM NAJVYŠŠIEHO MOŽNÉHO TRESTU VOČI VYŠŠIE UVEDENÝM - POPRAVOU ZASTRELENÍM II. Záležitosti je nevyhnutné vyriešiť bez výsluchu zatknutých a bez vznesenia obvinenia, rozhodnutia o výsledkoch vyšetrovania a procese obžaloby, a to na základe informácií od Správy pre záležitosti vojenských zajatcov NKVD ZSSR, resp. informácií NKVD USSR a NKVD BSSR. Vyriešením záležitostí a vykonaním uznesenia sa poverujú nasledovné 3 osoby v zložení: s.Merkulov, Kobulov a Baštakov (veliteľ 1. špec.odd. NKVD ZSSR). ĽKV ZSSR Lavrentij Berija Pred textom: za (vlastnoručné podpisy): J. Stalin, K. Vorošilov, V. Molotov, A. Mikojan; na okraji listu dopísané: Kalinin –za, Kaganovič – za.

KATYŇ Ľudový komisár vnútra ZSSR Lavrentij Berija Vyk (onať ?)
Podpis: Berija Pred textom: za (vlastnoručné podpisy): J. Stalin, K. Vorošilov, V. Molotov, A. Mikojan; na okraji listu dopísané: Kalinin – za, Kaganovič – za.

národnosocialistické právne myslenie
Carl SCHMITT (1888 – 1985), Berlín, Mníchov a Štrasburg; štátne a správne právo, medzinárodné právo a teória štátu. 1933 späť v Berlíne, pruský štátny radca, člen NSDAP, člen Akadémie pre nemecké právo, NS právnický spolok 1936/37 vzdáva sa straníckych funkcií, po žije v ústraní. Dielo: Diktatúra (1921), Učenie o ústave (Verfassungslehre, 1926), Pojem politického (1927), Strážca ústavy (1931), Legalita a legitimita (1932), Štát hnutie, národ (1933).

SCHMITT O troch spôsoboch myslenia v právnej vede (1934)
Každý právnik v súvislosti s pojmom práva chápe právo buď ako pravidlo (Regel) alebo ako, rozhodnutie (Entscheidung) alebo ako poriadok a utváranie (Ordnung und Gestaltung). Právnik decizionistického typu – autorita lebo suverenita posledného rozhodnutia, ktoré je dané príkazom, je prameňom všetkého práva, t. j. všetkých nasledujúcich noriem a rozhodnutí.

SCHMITT Štát súčasnosti sa už nečlení na dvoje (štát – spoločnosť), ale je budovaný na troch poriadkových radoch: štát hnutie národ Štát je iba orgánom vodcu hnutia, už nemá monopol politického. Takto vybudovanej politickej jednote doterajšie právne myslenie nie je primerané. Poriadkové a tvorivé myslenie.

KARL LARENZ ( ) Žiak J. Bindera, 1933 povolaný do Kielu, skupina mladých NS vysokoškolských učiteľov. Duchovná podoba novému režimu. Dielo: Nemecká obnova práva a filozofia práva. Metodológia, Učenie o metóde (Methodenlehre, 1960). Volksgeist, nová idea práva, iracionalizmus: Krv sa musí stať duchom a duch krvou. Nemecká filozofia práva sa nesie v znamení boja proti pozitivizmu (ČPV). Odklon od formálnej logiky, príklon k vecnému a logike predmetného.

LARENZ Právo je uskutočnená forma života spoločnosti (objektívny duch). Súdna moc vo vodcovskom, ľudovom štáte: Je to idea vodcu, v nej má jednota vôle ľudu a vôle štátu najzreteľnejšieho predstaviteľa a ručiteľa. Nikto iný ako vodca nemôže prijať konečné rozhodnutie o tom, či určité pravidlo má platiť. Nijaká záruka na zachovanie spravodlivosti nie je potrebná, vodca je silou vodcovstva „strážcom ústavy“, to znamená nepísanej konkrétnej idey svojho ľudu. Zákon vychádzajúci z jeho vôle preto nepodlieha nijakému súdnemu prieskumu.

Prirodzenoprávne koncepcie: Gustav RADBRUCH (1878 – 1949)
Profesor trestného práva a filozofie práva 1933 prepustený „celá jeho osobnosť a doterajšia činnosť“ nie sú zárukou... Dielo: Základy filozofie práva (1914), Filozofia práva (1932), Päť minút právnej filozofie, Zákonné neprávo a nadzákonné právo Filozofia práva ako skúmanie jeho hodnoty môže mať len jeden problém: účel práva. Právo = skutočnosť, ktorej účelom je slúžiť spravodivosti. Právo = súhrn všeobecných príkazov ľudského spolužitia.

Spravodlivosť Subjektívna spravodlivosť = S ako cnosť, ako osobná vlastnosť Objektívna spravodlivosť = S ako vlastnosť vzťahu medzi ľuďmi Spravodlivosť ako PRÁVNOSŤ, S podľa kritéria pozitívneho práva, t. j. spravodlivosť sudcu Spravodlivosť v užšom zmysle = predzákonná alebo nadzákonná idea, t. j. spravodlivosť zákonodarcu Ďalšie požiadavky Radbrucha vo vzťahu k pozitívnemu právu = účelnosť a právna istota.

Tieto princípy R. nazýva prirodzené právo alebo rozumné právo
Učenie o neplatnosti bezprávia vo forme zákona (zákonné neprávo) a o nadzákonnom práve Radbruch: jestvujú právne princípy, ktoré sú silnejšie ako pozitívne právo. Zákon, ktorý im odporuje, je neplatný. Tieto princípy R. nazýva prirodzené právo alebo rozumné právo RADBRUCHOVA FORMULA: „Ak nespravodlivosť pozitívneho práva dosiahne takú mieru, že právna istota zaručená pozitívnym právom už voči tejto nespravodlivosti nemá nijakú váhu, v takom prípade musí nespravodlivé právo ustúpiť spravodlivosti“.

G. RADBRUCH: Pre vojaka platí, že rozkaz je rozkaz
G. RADBRUCH: Pre vojaka platí, že rozkaz je rozkaz. Zákon je zákon, hovorí právnik. Zákon platí a zákonom je vtedy, ak má v obvyklých prípadoch moc na to, aby sa presadil (Päť minút právnej filozofie, Prvá minúta). Národný socializmus si dokázal pripútať svoju družinu, na jednej strane vojakov, na druhej strane, právnikov pomocou dvoch princípov: Rozkaz je rozkaz a zákon je zákon (Zákonné neprávo a nadzákonné právo).

problém v trestnom práve
Hlavné pojednávanie pred durínskym súdom: súdny úradník Puttfarken, ktorý tým, že udal obchodníka Göttiga, privodil jeho odsúdenie a popravu, bol odsúdený na doživotie. Predmetom udania bol lístok, ktorý nechal Göttig na záchode: „Hitler je masový vrah a on zavinil vojnu.“ Odsúdenie sa netýkalo len uvedeného lístka, ale aj počúvania zahraničných vysielačiek. Generálny prokurátor si vo svojej reči (máj 1946) najprv položil otázku, či bol tento čin protiprávny. „Ak obžalovaný vysvetľuje, že udanie urobil na základe N-S presvedčenia je to právne bezvýznamné.“ Neexistuje povinnosť udať,ani

Na základe politického presvedčenia
Na základe politického presvedčenia. Neexistovala, ani za Hitlera neexistuje. Zákonnosť, úsilie o spravodlivosť a právna istota sú požiadavky súdnictva. Všetky tri chýbali v politickej justícii za čias Hitlera. Kto počas týchto rokov niekoho udal, musel počítať s tým, že obžalovaného nezveruje zákonnému procesu s právnymi zárukami pre zistenie pravdy a vynesenia spravodlivého rozsudku, ale do rúk svojvôle. Neexistovala žiadna povinnosť udať (§ 139 TZ: Kto má vierohodné poznatky o príprave velezrady a premešká ich včas oznámiť príslušnému úradu). V tomto prípade ide o čosi iné: o šírenie pravdy.

Kto ju šíril a hlásal, neohrozoval Ríšu, či jej bezpečnosť
Kto ju šíril a hlásal, neohrozoval Ríšu, či jej bezpečnosť. Pokúšal sa len odstráneniu zahubiteľa ríše, aby ju zachránil: teda opak velezrady. Zákonodarstvu N-S štátu, na základe ktorého sa vynášali rozsudky smrti, chýba akákoľvek platnosť. Odvíja sa od „splnomocňovacieho zákona“, ktorý nevznikol ústavne potrebnou 3/5 väčšinou. Nijaký sudca sa nemôže odvolávať na taký zákon, ktorý je nielen nespravodlivý, ale ktorý je aj zločinný a rozhodovať podľa neho. Verím, že musia byť obžalovaní sudcovia, ktorí vyniesli rozsudky nezlučiteľné s príkazmi humanity a odsudzovali na smrť kv malichernostiam.

Profesor všeobecnej jurisprudencie na Harvarde
Lon Luvois FULLER (1902 – 1978) Profesor všeobecnej jurisprudencie na Harvarde Dielo: Problémy právnej vedy (1947), Anatómia práva (1968), Morálka práva (1963) Nespokojnosť s literatúrou o vzťahu práva a morálky. Neschopnosť objasniť význam morálky. Množstvo definícií práva, keď sa právo porovnáva s morálkou, predpokladá sa, že každý vie, čo je M. Zanedbanie toho, čo sa volá „morálka, ktorá umožňuje právo“. Morálka ašpirácie a morálka povinnosti. Morálka ašpirácie: M dobrého života, výbornosti, najplnšieho uplatnenia schopností človeka (gr. fil.)

Lon Luvois FULLER (1902 – 1978) Morálka povinnosti – začína na najnižšej úrovni: ustanovuje najzákladnejšie pravidlá, bez ktorých nie je možná usporiadaná spoločnosť. Je to morálka Starého zákona a Desatora. Súdi človeka za to, že nerešpektuje základné požiadavky spoločenského života. Odmeny (oceňovanie) a postihy: jedna z hlavných činností v našej spoločnosti. V morálke povinnosti by postihy mali mať prednosť pred odmenami.

lon fuller: morálka práva
Morálka, ktorá umožňuje právo. Osem spôsobov, ako neuspieť pri tvorbe práva: REX nastúpil ako zanietený reformátor. Domnieval sa, že oblasťou, v ktorej jeho predchodcovia najviac zlyhali, bolo právo. Konanie pred súdmi ťažkopádne, PN formulované v zastaranom jazyku, sudcovia boli nedbanliví a niekedy úplatní. Prvý krok - dramatický a sľubný:

Čistý stôl: oznámil zrušenie všetkých platných zákonov. Potom sa pustil do formulovania nového kódexu. Zistil však (princ), že nie je schopný ani tých najjednoduchších zovšeobecnení. Ak išlo o konkrétne rozhodovanie sporov, akékoľvek zrozumiteľné odôvodnenie bolo nad jeho schopnosti. Vyniesol stovky rozhodnutí, ale ani on, ani jeho poddaní z nich nedokázali odvodiť žiadne všeobecné pravidlá. Pokusy o zovšeobecnenia zvyšovali zmätok, poskytovali mylné vodidlá. Po fiasku: kurz zovšeobecňovania a drina. Podarilo sa zostaviť obsiahly dokument.

Oznámil poddaným ,že sa bude riadiť kódexom, ale že jeho obsah zostane zatiaľ štátnym tajomstvom, ktoré bude poznať len on a jeho pisár. Poddaní jeho plán odmietli. Bol nútený urobiť inventúru: dospel k záveru, že je ľahšie rozhodovať veci s pohľadom obráteným späť, ako sa snažiť predvídať a kontrolovať budúcnosť. Pojal plán: Začiatkom každého kalendárneho roka rozhodne všetky spory, ktoré v priebehu minulého roku vznikli medzi jeho poddanými. Rozhodnutia ako- tak odôvodnil. Dodal, že takto podané odôvodnenia sa nebudú chápať ako niečo, čím sa bude riadiť

rozhodovanie v budúcich rokoch, pretože tým by sa zmaril zmysel nového návrhu, ktorým bolo ťažiť z výhod spätného pohľadu. Oznámil, že bude publikovať úplný text svojich rozsudkov, vrátane pravidiel, ktoré aplikoval, čím vyhovie hlavnej námietke proti starému plánu. Poddaní: prostredníctvom vodcov pokojne oznámili, že keď povedali, že potrebujú vedieť pravidlá, mysleli, že ich potrebujú vedieť dopredu, aby podľa nich mohli konať. Rex si uvedomil, že sa nevyhne zverejneniu kódexu, študoval zovšeobecňovanie, revidoval.

Oznámil, že čoskoro bude kódex publikovať. Oznámenie bolo prijaté so všeobecným uspokojením. O to väčšie bolo zdesenie, keď kódex uzrel svetlo sveta: majstrovské dielo plné záhad. Právni experti, ktorí kódex preštudovali, vyhlásili, že v ňom nie je ani jedna veta, ktorej by mohol rozumieť skúsený právnik, nie to jednoduchý občan. Pobúrenie, demonštrácie: „Ako sa niekto môže riadiť pravidlom, ktorému nikto nerozumie?“ Stiahnutie kódexu. Pomoc a tím odborníkov. Nariadil, aby podstata zostala nedotknutá, ale aby

sa vyjasnilo vyjadrovanie. Výsledný kódex bol priamo vzorom jasnosti, pri jeho štúdiu sa však ukázalo, že jeho jasnosť iba ozrejmila jeho rozpornosť. Správy uvádzali, že v kódexe nie je ani jedno ustanovenie, ktoré by nebolo rušené iným, ktoré mu odporuje. Demonštranti: „Tentoraz sa kráľ vyjadril jasne – tak i tak.“ Revízia kódexu. Expertom Rex povedal, aby kódex zbavili rozporov, zároveň aby však vystupňovali všetky požiadavky v ňom obsiahnuté a aby pridali dlhý zoznam nových zločinov. Kašľanie, kýchanie, čkanie v prítomnosti kráľa – zločin, 10 rokov väzenia.

Po publikácii takmer revolúcia. Poprední občania vyhlásili, že nemajú v úmysle dodržiavať ustanovenia kódexu: „Prikázať niečo, čo nemožno vykonať, neznamená tvoriť právo, znamená to ničiť právo, pretože príkaz, ktorý nemožno splniť, prináša iba zmätok, strach a chaos.“ Revízia každého pravidla tak, aby ho bolo možné dodržať. Zásadné prepracovanie. Konečný výsledok = triumf legislatívnej práce. Kódex bol jasný, neodporoval si a od poddaných nepožadoval nič, čo by nemohli ľahko splniť. Bol vytlačený a zadarmo sa rozdával na každom rohu.

Ešte skôr, než nový kódex nadobudol účinnosť, zistilo sa, že postupné revízie zabrali toľko času, že udalosti medzitým podstatu kódexu výrazne predbehli. Preto od momentu nadobudnutia účinnosti bol dennodenne novelizovaný a doplňovaný. Nesúhlas ľudí znovu rástol: „Právo, ktoré sa každý deň mení, je horšie ako vôbec žiadne právo.“ Pokles tempa noviel. Pri úvahách nad nešťastiami, ktoré sprevádzali jeho panovanie, dospel k tomu, že väčšinu z nich spôsobili zlé rady odborníkov. Vyhlásil teda, že súdnu moc berie do svojich rúk.

Prakticky všetok čas začal rozhodovaním prípadov, na ktoré sa nový kódex vzťahoval. Hrubé zväzky rozsudkov, zistenie, že neexistuje žiadny zistiteľný vzťah medzi rozsudkami a kódexom, ktorý sa v nich mal aplikovať. Nový kódex bol prakticky zbytočný. Napriek tomu v každom rozhodnutí Rex tvrdil, že kódex je základný zákon jeho kráľovstva. Poprední občania sa začali schádzať a diskutovať o tom, ako primäť kráľa k tomu, aby opustil sudcovský post a vrátil sa na trón. Počas týchto diskusií Rex náhle a predčasne zomrel, hlboko sklamaný svojimi poddanými.

Prvým opatrením jeho nástupcu Rexa II bolo oznámenie, že odníma štátnu moc právnikom a zveruje ju psychiatrom a odborníkom pre styk s verejnosťou. Vysvetlil, že ľud tak možno urobiť šťastným bez pravidiel.

Osem vlastností zákona
Všeobecná povaha (nie ad hoc), Zverejnený Prospektívny a nie retroaktívny Zrozumiteľný Dôsledný Schopný prispôsobenia Stabilný bez nevhodných zmien Používaný pri správe spoločnosti Tieto vlastnosti tvoria vnútornú morálku práva (inner morality of law). Morálku, ktorá umožňuje právo.

Problém odporného udavača
„Tesnou väčšinou vás zvolili za ministra spravodlivosti vašej krajiny, ktorá má asi 20 miliónov obyvateľov. Na začiatku vlády stojíte pred problémom... Vaša krajina mala počas mnohých desaťročí umiernenú, ústavnú, demokratickú vládu. Pred nedávnom však v nej nastali ťažké časy. Obvyklé vzťahy narušila prehlbujúca sa hospodárska kríza a narastajúce rozpory medzi frakčnými skupinami, ktoré sa sformovali na ekonomickom, politickom a náboženskom základe. Povestný muž na koni sa zjavil v podobe vodcu politickej strany s názvom Purpurové košele.

V celoštátnych voľbách, sprevádzaných nepokojmi, bol vodca zvolený za prezidenta republiky a jeho strana získala v NZ väčšinu. Volebný úspech = kampaň ľahkomyseľných sľubov a dômyselných klamstiev a fyzické zastrašovanie po nociach. Keď sa Purpurové košele dostali k moci, neurobili nič, aby zrušili starú ústavu. Nedotkli sa ani trestného, ani občianskeho zákonníka (TP, OSP). Neurobili nijakú oficiálnu akciu, aby prepustili kohokoľvek z vládnych úradníkov alebo zbavili sudcov funkcie. Pravidelne sa konali voľby, hlasy sa zjavne sčítali poctivo. Napriek tomu krajina žila pod vládou teroru. Sudcov, ktorí rozhodovali proti želaniam strany, bili a vraždili. Význam TZ sa prekrútil, prijali sa tajné zákony, ktorých obsah poznali len stranícke špičky

Štát nerešpektoval vlastné zákony
Štát nerešpektoval vlastné zákony. Všetky opozičné strany boli rozpustené. Politickí odporcovia boli zavraždení. Purpurové košele boli zvrhnuté a demokratická a ústavná vláda obnovená. Počas režimu PK pracovali mnohí ľudia ako udavači, ktorí informovali stranu o nepriateľoch, o kritike vlády, o počúvaní cudzích vysielaní, o prechovávaní väčšieho počtu sušených vajec, o tom, že niekto do 5 dní neohlásil stratu OP... Pritom sa veci vo vzťahu k výkonu spravodlivosti mali tak, že za ktorýkoľvek z týchto činov mohol byť uložený trest smrti. Po zvrhnutí PK verejnosť vystúpila s požiadavkou, aby títo odporní udavači boli potrestaní.

Ako minister spravodlivosti ste požiadali 5 svojich námestníkov, aby predložili odporúčania:
Prvý námestník – piaty námestník 1. Neprimeranosť, rovnaký postup. Právo je vec pružná. 2. Nepodnikajme nič. Preniesť sa ponad obdobie. 3. PK: bezprávny režim/ akty zákonnej vlády. Odsúdenie zločinov strany, rozlišovanie: OU... 4. PK-izmus ako taký: komplexný zákon, definovanie, „odporný“. 5. Proti zákonnému riešeniu. Samoriešenie... AKÉ ODPORÚČANIE BY STE AKO MINISTER SPRAVODLIVOSTI PRIJALI?

John Mitchell FINNIS Tomizmus a moderný variant prirodzeného práva
Originálny variant: Prirodzené právo a prirodzené práva Funkcia PP = poskytnúť ľuďom základ pre morálne úsudky. Nie viera, ale logická argumentácia. Pojem DOBRA: Prieskum prirodzenosti zvnútra Sedem základných foriem ľudského dobra (basic forms of human good): 1. život, 2. poznanie, 3. zábava, 4. estetická skúsenosť, 5. priateľstvo (sociabilita), 6. praktická rozumnosť, 7. náboženstvo.

Zo základných dobier – absolútne práva
1. právo na to, aby život človeka nebol zneužívaný ako priamy prostriedok na nejaký účel, 2. právo nebyť klamaný v situáciách, kde sa rozumne čaká skutočná komunikácia, 3. právo nebyť odsudzovaný na základe falošných obvinení, 4. právo nikomu neupierať jeho tvorivé schopnosti, 5. právo človeka na úctu pri každom formulovaní požiadaviek v mene spoločného dobra. Záväzky späté s právom: na sankcii, formálne, morálne, príbuzné m. Nedodržanie zákona.

Dobrý občan a plnenie povinnosti:
Príbuzná morálna povinnosť dodržiavať zlý zákon, neodporovanie jeho nemorálnosti pre jeho náhodnú škodlivosť Dobrý občan a plnenie povinnosti: A) spoločné dobro žiada súhlas s právom, B) ak je správanie ustanovené právom, súhlas s ním možno prejaviť iba jeho zachovávaním, C) preto treba správanie ustanovené ako povinné realizovať. Odôvodnenie – uniformita – spoločná hodnota.

Idea záväznej sily, ktorá je psychologickou realitou je dosť významná.
Ak sa právu pripisuje záväzná sila, v skutočnosti to znamená, že takpovediac objektivizujeme pocit viazanosti. Prenášame tento pocit na samotný právny poriadok, a tak sa tento pocit sa stáva určujúcim pre chápanie objektívnej povahy právneho poriadku. Tak dostávame „záväznú silu”, ktorú nie je možné znovu nájsť v skutočnosti. Právo obsahuje príkazný prvok, nezávislý imperatív, nezávislý od vzťahu toho, kto príkaz vydáva a adresáta príkazu. Slová – požiadavky, nič až tak neznamenajú. Ich úlohou je slúžiť ako vodidlo konania. Ak sa použijú podľa istých pravidiel, stávajú sa zdrojom odkazu na idey správneho a povinného správania. Utvrdzovanie sa v ideách zakladá skutočné mocenské pozície.

Marxistické právne myslenie
Pjotr Ivanovič Stučka ( ) Jevgenij Bronislavič Pašukanis ( ) Andrej Januarjevič Vyšinskij ( ) Stučka – P = systém spoločenských vzťahov zodpovedajúci záujmom vládnucej triedy, chránený ich organizovanou mocou (Š) Revolučná úloha práva a štátu – 1921 Pašukanis – P = je buržoázny jav vyjadrujúci triedne panstvo, ktorý má dočasné použitie ako zbraň proti zostávajúcim nepriateľom v období prechodu od starého k novému zriadeniu P. Ekonomické vzťahy v ich skutočnom vývoji sú prameňom právnych vzťahov.

Právo a marxizmus, Všeobecná teória práva
Analýzou podstaty ekonomických vzťahov je možné získať myšlienku PN ako abstraktného vyjadrenia určitého logického obsahu. Ak je PN vydaná ako zákon štátu, možno s istou pravdepodobnosťou očakávať vytvorenie príslušných právnych vzťahov. Právo a marxizmus, Všeobecná teória práva Vyšinskij – „Právo je súhrn pravidiel správania (N) vydaných alebo sankcionovaných štátnou mocou, ktoré vyjadrujú vôľu vládnucej triedy, N správania, ktoré sú zaručené donucovacou mocou štátu s cieľom ochrany, stabilizácie, rozvoja spoločenských vzťahov a poriadku, ktoré sú vhodné a výhodné pre vládnucu triedu.“

Herbert Lionel Adolphus HART (1907 - 1992)
Študuje staroveké dejiny a filozofiu v Oxforde. Po 2. svetovej vojne prednáša filozofiu. Vedúci katedry právnej vedy (Chair of Jurisprudence) v Oxforde v rokoch 1952 – 1968. Inauguračná prednáška: Definícia a teória v právnej vede (Definition and Theory in Jurisprudence). Hlavné dielo: Pojem právo (The Concept of Law, 1961, druhé vydanie po prvý raz 1994)

Právo, sloboda a morálka (Law, Liberty, and Morality, 1963)
Trest a zodpovednosť (Punishment and Responsibility, 1968) Pojem právo nový pohľad na právo a zaoberá sa ďalšími témami - povaha spravodlivosti, morálny záväzok a právny záväzok, prirodzené právo. Kritizuje koncepcie Jeremy Benthama a Johna Austina: Právo je príkaz ustanoveného spoločného nadriadeného (suveréna), ktorého väčšina spoločnosti zvykne poslúchať a ktorý neposlúcha ustanoveného ľudského nadriadeného, príkaz vynucovaný sankciou.

Hartove námietky voči Austinovej teórii:
Zákony ako ich poznáme nie sú len príkazy podložené (podporené) hrozbou. Obsah práva sa však nevyčerpáva sériou príkazov podporovaných hrozbou. Niektoré zákony sa podobajú na príkazy kryté hrozbou. Je však veľa druhov zákonov, ktoré nie sú ako príkazy podložené hrozbou (zákony, ktoré predpisujú spôsob uzatvárania platných zmlúv, manželstiev, spísania závetu). Rozsah uplatnenia práva nie je taký istý ako rozsah uplatnenia príkazu podporovaného hrozbou. Pojem zvyku poslušnosti je nedostatočný

Hart uvádza argument – zvyk poslušnosti a kontinuita práva: Isté obyvateľstvo obýva územie, na ktorom dlho vládne absolútny monarcha (Rex). Svojich poddaných ovláda všeobecnými nariadeniami podloženými hrozbami. Počas prvých rokov vlády mal problémy, teraz je všetko urovnané a Rex sa môže spoľahnúť na to, že ho ľudia budú poslúchať („zvyk“ – jazda po ľavej strane cesty). Zvyk poslušnosti ako osobný vzťah každého jednotlivého poddaného a Rexa. Predpokladajme, že Rex zomrie a zanechá syna Rexa II. Skutočnosť, že ľudia poslúchali Rexa, nie je sama osebe zdrojom pravdepodobnosti, že budú poslúchať Rexa II. Až po nejakom čas – zvyk poslušnosti bol zavedený. Až odvtedy sa bude dať o každom nariadení povedať, že je právom, akonáhle je vydané, ešte skôr ako ho ľudia uposlúchnu.

Koncepcia právne neobmedzeného suveréna podľa Harta prekrúca povahu práva v modernom štáte. Aby sme pochopili skutočnú povahu právneho systému a to, ako právo vzniká, musíme myslieť v pojmoch pravidiel: V každej spoločnosti existujú pravidlá (rules), ktoré ovplyvňujú ľudské správanie. Dve skupiny: Spoločenské zvyky a Spoločenské pravidlá. Sú dva druhy spoločenských pravidiel: tie, ktoré sú iba spoločenskými zvyklosťami (pravidlá etikety, pravidlá správneho vyjadrovania) Pravidlá, ktoré vytvárajú záväzky

Primárne pravidlá (primary rules) = ukladajú povinnosti
Pravidlá, ktoré sú súčasťou morálneho kódexu spoločnosti – morálne záväzky, Pravidlá, ktoré majú formu práva Vo vzťahu k obom uvedeným pravidlám existuje skutočný spoločenský tlak na prispôsobenie sa pravidlu. To je to, čo robí z pravidla záväzok. Sú dva druhy právnych pravidiel: Primárne pravidlá (primary rules) = ukladajú povinnosti Sekundárne pravidlá (secondary rules) = udeľujú verejnú alebo súkromnú moc Právo je jednota primárnych a sekundárnych pravidiel.

ZÁKLADY PRÁVNEHO SYSTÉMU
Pravidlo uznania (rule of recognition) a platnosti práva (legal validity) Pravidlo uznania je ústredným pojmom Hartovej teórie, podľa ktorého sa určuje, ktoré pravidlá sú a ktoré pravidlá nie sú súčasťou právneho systému. Používané štandardy sú zapísané v oficiálnom texte (napr. písaná ústava) alebo sú aspoň jasne vyjadrené v kritériách, ktorými sa riadia vládni úradníci (napr., návrh zákona, aby sa stal platným právom, musí byť schválený v každej snemovni, a potom musí byť podpísaný prezidentom“).

Otvorená textúra práva
Právo musí prevažne, hoci nie výhradne, odkazovať na skupiny (class) ľudí, na skupiny činov, vecí a okolností. Na oznamovanie všeobecných pravidiel konania (ešte skôr ako nastanú prípady, na ktoré sa majú aplikovať) slúžia dva hlavné prostriedky – zákon a precedent. Jeden otec povie synovi pred odchodom do kostola: „Každý muž aj chlapec musí pred vstupom do kostola sňať klobúk.“ Iný otec vstúpi so synom do kostola, sníme klobúk a povie synovi: „Vidíš, tak sa človek má v tejto situácii správne chovať.“ Zahŕňa slovo „vozidlo“ bicykle, lietadlá aj kolieskové korčule?

minimálny obsah prirodzeného práva:
Všeobecne uznávané princípy konania, založené na jednoduchých pravdách, týkajúce sa ľudských bytostí môžeme považovať za minimálny obsah prirodzeného práva: 1. Ľudská zraniteľnosť (Nezabiješ!), 2. Približná rovnosť (Nikto nie je natoľko silnejší, aby bez akejkoľvek spolupráce schopný ostatných na dlhšiu dobu ovládať alebo si ich podmaniť),3. Obmedzený altruizmus, 4 .Obmedzené zdroje, 5. Obmedzené porozumenie a sila vôle Platnosť práva a morálna hodnota Keď sa pýtajú Huckleberryho Finna, či výbuch kotla na parníku niekoho zranil, jeho odpoveď znie: „Nie, iba tam zabilo nejakého negra“. Komentár tety Sally: „To je šťastie, pretože niekedy to skutočne niekoho zraní,“ je zhrnutím morálky, ktorá často medzi ľuďmi prevládne.

Predstava záväzku Osoba „A“ nariadi osobe „B“, aby jej odovzdala peniaze a vyhráža sa jej zastrelením, pokiaľ tento príkaz nesplní. Je rozdiel medzi tým, že niekto je nútený niečo urobiť a vyhlásením, že určitá osoba má záväzok. Osoba B nemala záväzok ani povinnosť odovzdať peniaze. Nápravný prostriedok proti statickej povahe režimu primárnych pravidiel spočíva v zavedení pravidiel zmeny. Pravidlá súdneho rozhodovania (určenie jednotlivcov, ktorí majú súdne rozhodovať a súčasne definujú postupy, ktoré sa majú dodržať. Pravidlo uznania.

Morálny a právny záväzok
Spravodlivosť predstavuje len jeden segment morálky, ktorý sa nezaujíma o konanie jednotlivcov, ale o spôsoby akými sa zaobchádza so skupinami jednotlivcov. Práve preto je spravodlivosť v osobitnom ohľade dôležitá pre kritiku práva a iných verejných či spoločenských inštitúcií. Vnútorný charakter morálky – vonkajší charakter práva. Pravidlá morálneho správania (status morálky) sa vyznačujú Dôležitosťou Nedotknuteľnosťou voči zámernej zmene Dobrovoľnou povahou morálneho priestupku (morálna vina je vylúčená „Neurobil nič zlé“, „Nemohol zabrániť tomu, čo urobil“; právna zodpovednosť však nie je vylúčená) 4. Formou morálneho nátlaku (svedomie, opovrhnutie, prerušenie spoločenských stykov)

Právo a morálka Moc a autorita
Vplyv morálky na právo (zodpovednosť za občianske alebo trestné delikty môže byť upravená podľa prevládajúcich názorov na morálnu zodpovednosť) Interpretácia (odôvodnený výsledok zasvätenej nestrannej voľby) Kritika práva Princípy zákonnosti a spravodlivosti Platnosť práva a odpor voči právu („Toto je právo, je však príliš zlé, aby sa aplikovalo či dodržiavalo.“)

TEÓRIA PRÁVNYCH PRINCÍPOV: RONALD M. DWORKIN
Ronald Dworkin (narodený 1931) „Chcem urobiť generálny útok na pozitivizmus a ako terč použijem Hartovu verziu pozitivizmu. Moja stratégia vychádza zo skutočnosti, že keď právnici uvažujú a diskutujú o právach a povinnostiach, osobitne v tých zložitých prípadoch (hard case), ak sa náš problém s týmito pojmami zdá byť najnaliehavejší, používajú štandardy, ktoré nefungujú ako pravidlá (normy), ale pôsobia odlišne, ako princípy, postupy a iné druhy štandardov. Potvrdím, že pozitivizmus je model, ktorý neráta s dôležitou úlohou štandardov, ktoré nie sú pravidlami (normami).“

Občianske práva brané vážne (Taking Rights Seriously,1977),Vec princípu (A Matter of Principle,1985),Ríša práva (Law’s Empire,1986) Právne normy sa aplikujú spôsobom všetko alebo nič (all-or-nothing-way) Princípy na rozdiel od noriem majú váhu: ak dva princípy vedú k odlišným záverom, sudca musí posúdiť relatívnu váhu každého z nich a rozhodnúť, ktorý je z nich významnejší a teda preváži. Predpokladajme, že zákonodarca prijal zákon, v ktorom sa hovorí, že „bezbožné zmluvy sú odteraz neplatné.“ Spoločenstvo je rozdelené v názore na otázku, či zmluva uzavretá v nedeľu je iba z tohto jediného dôvodu bezbožná. Je jasné, že iba málo zákonodarcov malo na zreteli túto otázku pri hlasovaní, a teraz sú rovnako rozdelení.

Právne princípy (príklady):
Tim a Tom uzavreli zmluvu v nedeľu a Tom teraz žaluje Tima, aby ho prinútil vykonať zmluvu, ktorej platnosť Tim spochybňuje. ONE RIGHT ANSWER THESIS Máme povedať, že sudca musí hľadať správnu odpoveď na otázku, či je Tomova zmluva platná, hoci spoločenstvo je hlboko rozdelené vo veci správnej odpovede? Alebo je realistickejšie povedať, že na túto otázku neexistuje správna odpoveď? (Skutočne niet správnej odpovede v zložitých prípadoch?) Právne princípy (príklady): Pacta sunt servanda – Zmluvy treba zachovávať Nullum crimen sine lege – Nijaký zločin bez práva Audiatur et altera pars.- Nech je vypočutá aj druhá strana Nemo iudex in causa sua - Nikto sám sebe sudcom

Správny právny princíp je ten, ktorý robí právo morálne čo najlepším.
Podľa Dworkina rozhodovanie je a má byť interpretatívne. „Sudcovia musia rozhodovať zložité prípady výkladom politickej štruktúry spoločnosti nasledovne, možno osobitne: snahou nájsť najlepšie možné odôvodnenie v princípoch politickej morálky, pre štruktúru ako celok, z najzákladnejších ústavných pravidiel a úprav podrobností, napr. súkromné právo, zmluvné právo. Sudcovia pri rozhodovaní majú zachovávať integritu, ktorá zahŕňa slušnosť (fairness), spravodlivosť (justice) a zachovávanie ustanovených postupov.

TÉZA JEDNEJ SPRÁVNEJ ODPOVEDE: ONE RIGHT ANSWER THESIS
Myšlienka dlho najtesnejšie spätá s Dworkinom, požiadavka, aby všetky právne rozhodnutia mali iba jedinú správnu odpoveď. 3 súvisiace témy: 1. Táto požiadavka odráža našu prax, že aj pri zložitých prípadoch právnici, sudcovia tvrdia, argumentujú, že existuje jedna odpoveď. 2. Správne odpovede na právne otázky existujú, pretože sudcovia musia dosiahnuť výsledok pokiaľ ide o predložené veci: niektoré odpovede sú lepšie, ako tie druhé. 3. uvažovanie o zložitých prípadoch Konštrukcia argumentu: individuálny, unikátny.

Riggs v. Palmer (1889) Newyorský súd musel v tomto prípade rozhodnúť o tom, či dedič uvedený v závete svojho starého otca môže na základe tohto závetu dediť napriek tomu, že zabil svojho starého otca – preto, aby mohol dediť. Súd začal takto: „Je nepochybne pravda, že na základe zákonov upravujúcich zostavovanie, dokazovanie a vykonávanie závetov a majetkové prevody, ak ich vykladáme doslova a ak nie je možné ich účinky a pôsobenie nijako a za žiadnych okolností ovplyvniť alebo zmeniť, prechádza tento majetok na vraha“.

Súd pokračoval: „Pôsobenie všetkých zákonov a zmlúv možno ovplyvňovať všeobecnými zásadnými maximami common law (všeobecného práva). Nikomu sa nesmie dovoliť, aby mal prospech z vlastného podvodu, využívať vlastné protiprávne konanie, opierať žalobu o vlastnú neprávosť alebo nadobúdať majetok vlastným zločinom.“ Vrah (svoje) dedičstvo nezískal, uplatnil sa princíp „no one shall profit from his own wrong“. Väčšinový názor.

ODLIŠNÉ STANOVISKO Súd musí nasledovať literu zákona (tzv. deklaratórna teória) a to z niekoľkých dôvodov. 1. Súd je viazaný znením zákona (rigid rules of law) a nie je viazaný „sférou“ svedomia 2. Vôľu nemožno odvolať, zrušiť alebo anulovať nijakou autoritou ako znenie zákona neupravuje takú okolnosť. Zákon výslovne nehovorí o zrušení výhod vôle, ak dedič zavraždil poručiteľa. 3. Ak by to súd urobil, mal by právomoc opravnej spravodlivosti. Vôľa musí zostať vôľou, ak nie je odvolaná spôsobom ustanoveným zákonmi. Úmysel nemá účinky odvolania.

Argumentácia: „Od súdu sa prakticky žiada, aby urobil iný závet namiesto poručiteľa. Zákony neospravedlňujú toto konanie súdu a jednoduchá domnienka by nebola dosť silná na to, aby ho obhájila (udržala). Napokon, uznanie názoru žalobcu by znamenalo dodatočný trest pre odporcu. Kde berú súdy moc a dôvod na to, aby ho ako doplnok k jeho trestu pozbavili vlastníctva? Zákon ho potrestal za jeho zločin a nemôžeme povedať, že to nebol dostatočný trest; ďalší výrok voči nemu je vylúčený.“

Heningsen v. Bloomfield motors, Inc. (1960)
Princíp „pacta sunt servanda“. Otázka znie, či môže výrobca áut obmedziť svoju zodpovednosť, ak má auto vadu. Pán Henningsen kúpil auto a podpísal zmluvu, v ktorej bolo napísané, že zodpovednosť výrobcu za vady sa obmedzuje na to, že „dá do poriadku“ vadné diely, pričom „výslovne nahrádza všetky ostatné záruky, povinnosti či záväzky“. Henningsen argumentoval tým, že prinajmenšom za daných okolností výrobca nemá byť týmto obmedzením chránený. Má zodpovedať za lekárske a iné výdavky osôb, ktoré pri autonehode utrpeli ujmu.

NEBOL SCHOPNÝ UVIESŤ ANI JEDEN ZÁKON, ANI JEDNO PRAVIDLO, KTORÉ VÝROBCOVI BRÁNI TRVAŤ NA ZMLUVE. SÚD SA I TAK POSTAVIL NA STRANU H. Po 10 dňoch od kúpy auta sa prejavila vada a manželka utrpela pri nehode zranenia. Na opačnej strane textu zmluvy je na ploche o šírke asi 7-8 inchov poučenie o zodpovednosti za vady. Žaloba bola úspešná napriek tomu, aj keď si žalobca neprečítal podmienky zmluvy (90 dní a míľ). 1. nesmieme zabúdať na všeobecný princíp, že ten, kto sa rozhodne pred podpisom nečítať zmluvu, nemôže sa zbaviť jej bremien. 2. pri aplikácii tohto princípu je dôležitá hlavná téza, podľa ktorej právne spôsobilé zmluvné strany požívajú slobodu.

3. Zmluvná sloboda nie je takou nemennou doktrínou, aby nedovoľovala nijaké zmeny v oblasti, o ktorú ide. 4. v spoločnosti, v ktorej auto je bežnou súčasťou každodenného života a v ktorom jeho užívanie prináša veľa nebezpečenstiev hroziacich vodičovi, spolujazdcom i verejnosti, má výrobca vo vzťahu k propagácii a predaju svojich áut osobitnú povinnosť. Súdy teda musia kúpne zmluvy starostlivo skúmať, aby zistili, či je slušne postarané o záujmy spotrebiteľa a verejnosti. 5. existuje princíp, ktorý je v histórii anglo- amerického práva bežnejšie či pevnejšie zakorenený ako základná doktrína, že súdy nedovolia, aby ich niekto využíval ako nástroje nespravodlivosti a neslušnosti?

6. Konkrétnejšie: súdy odmietajú, aby boli prepožičané na vynucovanie „dohody“, pri ktorej by jedna strana nepoctivo využila ekonomickú núdzu druhej. Pravidlá treba aplikovať „všetko-alebo-nič“. Ak sú dané skutočnosti, o ktorých pravidlo hovorí, tak pravidlo buď platí alebo neplatí. Ak platí, treba akceptovať odpoveď, ktorú dáva, ak nie, potom pravidlo pre rozhodnutie nič neprináša. Princípy (podľa Alexyho) sú príkazy optimalizácie, ktoré sa vyznačujú tým, že môžu byť splnené v rôznom stupni a že prikázaný stupeň ich splnenia závisí nielen od skutkových, ale i od právnych možností.

právo a ekonomika (law and economics) richard posner (1939)
Právo a ekonomika alebo ekonomická analýza práva je prístup právnej teórie, ktorá používa ekonomické metódy vo vzťahu k právu, k problémom práva. Zakladá sa na používaní ekonomických pojmov, ktoré vysvetľujú účinky (pôsobenie) práva. Hodnotenie, aké (ktoré) právne normy sú ekonomicky účinné a predpovede, aké (ktoré) právne normy budú prijaté. V dôsledku prekrývania sa právnych a politických systémov mnohé práva a ekonomiky sa objavujú aj v politickej ekonómii a v politickej vede.

EKONOMICKÁ ANALÝZA PRÁVA SA SPRAVIDLA ČLENÍ NA DVE OBLASTI:
1. Pozitívne právo a ekonomika 2. Normatívne právo a ekonomika 1. používa ekonomickú analýzu na predpovedanie účinkov rôznych právnych noriem. Pozitívna ekonomická analýza zodpovednosti za náhradu škody by predpovedala účinky normy o prísnej zodpovednosti v protiklade s účinkami normy o nedbanlivosti. 2. ide ďalej: robí politické odporúčania založené na odhade ekonomických dôsledkov rôznych politík. Kľúčový pojem – efektívnosť, efektívnosť konkrétneho účelu.

VŠEOBECNÝ POJEM: PARETOVA-ÚČINNOSŤ KALDOR-HICKSOVA ÚČINNOSŤ
Všeobecný pojem účinnosti, ktorý používa Pa E je Pareto-účinnosť. Právna norma je Pareto-účinná, ak sa nemôže zmeniť tak, aby zlepšila postavenie jednej osoby, bez toho aby zhoršila postavenie druhej osoby. Slabšia koncepcia účinnosti je Kaldor-Hicksova účinnosť. Právna norma je K-H účinná, ak by ju niektoré strany mohli urobiť Pareto-účinnou, kompenzujúc iné strany vyvážením ich strát.

Richard Posner Chicagská ekonomická škola: sudca a profesor v Chicagu. Ekonomická analýza práva (The Economic Analysis of Law, 1973), Hranice právnej teórie (Frontiers of Legal Theory, 2001) Ako sudcovia myslia? (How Judges Think?, 2008) Pád kapitalizmu (A Failure of Capitalism, 2009). Kontroverzné otázky: Rule of Law je náhodný prvok právnej ideológie. Vládou regulované adopcie detí: argument, že kúpa a predaj detí na slobodnom trhu by viedol k lepším výsledkom. Podpora legalizácie marihuany a LSD.

TEÓRIA SPRAVODLIVOSTI John Bordley RAWLS (1921 – 2002)
Dielo: Teória spravodlivosti (A Theory of Justice,1971) Politický liberalizmus (1995), Spravodlivosť ako férovosť (Justice as Fairness 2001, slov. 2007), Právo národov (Praha 1999) „Mojím cieľom je prezentovať koncepciu spravodlivosti, ktorá zovšeobecňuje teóriu spoločenskej zmluvy a dovádza ju na vyšší stupeň abstrakcie.“ Nadväznosť na Aristotela, Rousseaua a Kanta. Kľúčové pojmy: pôvodný stav (original position), závoj nevedomosti (veil of ignorance), primárne dobrá (primary goods).

John RAWLS Teória spravodlivosti: preložený návrh koncepcie „spravodlivosť ako férovosť“: Najrozumnejšie princípy spravodlivosti sú tie, ktoré môžu byť predmetom vzájomnej dohody osôb za férových podmienok. 2 ciele: opraviť Teóriu spravodlivosti Spojiť koncepciu spravodlivosti v TS s hlavnými myšlienkami z iných esejí od roku 1974: podať ucelený výklad.

John RAWLS Základné myšlienky:
1. idea spoločnosti ako férového systému spolupráce, 2. idea dobre usporiadanej spoločnosti, 3. idea základnej štruktúry spoločnosti, 4. idea pôvodnej pozície, 5. idea občanov ako slobodných a rovných osôb, 6. idea verejného oprávnenia.

John RAWLS 1. Ústredná myšlienka spoločenskej spolupráce má aspoň tri podstatné znaky: a) spoločenská kooperácia sa líši od čisto spoločensky koordinovanej činnosti, b) zahŕňa myšlienku férových podmienok spolupráce (vymedzujú myšlienku reciprocity alebo vzájomnosti), c) zahŕňa myšlienku, že každý účastník bude mať z tejto spolupráce výhodu alebo prospech (myšlienka racionálnej výhody).

John RAWLS 2. Myšlienka dobre usporiadanej spoločnosti, t.j. spoločnosti, ktorú účinne reguluje verejná koncepcia spravodlivosti. Čo znamená, že politická spoločnosť je dobre usporiadaná? a) Je to spoločnosť, v ktorej každý prijíma a vie, že aj ostatní prijímajú tú istú politickú koncepciu spravodlivosti. b) Základná politická štruktúra spoločnosti (jej hlavné politické a verejné inštitúcie a spôsob ako kooperujú) je verejne známa alebo ľudia majú dobrý dôvod byť presvedčení, že spĺňa uvedené PS

John RAWLS c) Občania majú bežný, skutočný zmysel pre spravodlivosť.
3. Idea základnej štruktúry dobre usporiadanej spoločnosti

John RAWLS - 4. IDEA základnej pozície
Stav pôvodnej rovnosti: ľudia sa bez nadriadenej autority majú rozhodnúť o princípoch spolužitia a o princípoch riešenia konfliktov. Základná podmienka: vzájomné uznanie sa ako slobodných a rovných osobností. Rozhodovanie prebieha za závojom nevedomosti. Zjednotenie, ku ktorému členovia spoločnosti dospejú sa bude týkať rozdelenia primárnych dobier. Patria sem tie, ktoré majú sociálnu povahu (práva a slobody, vplyvy a možnosti, plat a majetok) Prirodzeného druhu – zdravie a sila mysle, inteligencia a predstavivosť. Ľudia volia princípy racionálne a vo vlastnom záujme (bez altruizmu).

John RAWLS 5. Myšlienka občanov ako slobodných a rovných osôb:
Osoby, ktoré možno za také považovať, majú to, čo možno nazvať „dve morálne sily“: a) cit pre spravodlivosť (schopnosť porozumieť, uplatňovať, konať na základe princípov politickej spravodlivosti (nielen v súlade s nimi), b) schopnosť mať koncepciu dobra (čo má pre človeka v živote hodnotu) Občania sa považujú sa za sebapotvrdzujúci zdroj oprávnených nárokov.

John RAWLS 6. Idea verejného zdôvodnenia
Verejná koncepcia politickej spravodlivosti ustanovuje spoločnú základňu pre občanov, aby navzájom zdôvodnili svoje politické úsudky: každý z nich spoločensky spolupracuje s ostatnými za podmienok, že všetci sa zhodujú na tom, že táto kooperácia je spravodlivá. Zdôvodniť naše politické úsudky pred druhými znamená presvedčiť ich na základe verejného rozumu – usudzovaním a vyvodzovaním, ktorému zodpovedajú fundamentálne politické otázky.

John rawls Najnaliehavejší konsenz:
1. fundamentálne princípy určujúce všeobecnú štruktúru vlády a politického procesu, zákonodarnú, výkonnú a súdnu moc, obmedzenia väčšinového pravidla; 2. rovnakých základných práv a slobôd občanov, ktoré musí zákonodarná väčšina rešpektovať (volebné právo, účasť na politike, sloboda myslenia a združovania, sloboda svedomia, ochrana právneho poriadku).

John RAWLS Uvážlivá rovnováha, Prekrývajúci sa konsenz,
Slobodné verejné zdôvodnenie

John RAWLS Princípy spravodlivosti sa prijímajú v štvorstupňovej postupnosti: 1. za závojom nevedomosti, 2. na stupni ústavnej zmluvy, 3. na stupni zákonodarstva, kde sa schvaľujú zákony v súlade s ústavou, ako to žiadajú a pripúšťajú princípy spravodlivosti a 4. na stupni, na ktorom „správcovia“ (nositelia úradov) uplatňujú dohodnuté pravidlá a občania ich všeobecne nasledujú (zachovávajú); ústavu a zákony vykladá súdna moc (súdnictvo).

John RAWLS Zákony ľudí (Právo národov, 2009):
Podobne ako v TS Rawls formuluje dobre známe a tradičné princípy spravodlivosti (Kant), ktoré platia medzi slobodnými národmi: Národy sú slobodné a nezávislé a ostatné národy majú túto slobodu a nezávislosť rešpektovať. Národy majú dodržiavať zmluvy a záväzky. Národy sú si rovné a podieľajú sa na zmluvách, ktoré sú pre ne záväzné. Národy majú povinnosť nezasahovania (neintervencie).

John RAWLS 5. Národy majú právo na sebaobranu, nie však právo podnecovať vojnu z iných dôvodov ako z dôvodov sebaobrany. 6. Národy by mali ctiť ľudské práva. 7. Národy by mali vo vojnových konfliktoch dodržiavať určité špecifikované obmedzenia. 8. Národy majú povinnosť pomôcť iným národom, ktoré žijú v nepriaznivých podmienkach, ktoré im znemožňujú mať slušné a spravodlivé politické a sociálne zriadenie.

Hypotéza pôvodného stavu
Stav pôvodnej rovnosti: ľudia sa bez nadriadenej autority majú rozhodnúť o princípoch spolužitia a o princípoch riešenia konfliktov. Základná podmienka: vzájomné uznanie sa ako slobodných a rovných osobností. Rozhodovanie prebieha za závojom nevedomosti. Zjednotenie, ku ktorému členovia spoločnosti dospejú sa bude týkať rozdelenia primárnych dobier. Patria sem tie, ktoré majú sociálnu povahu (práva a slobody, vplyvy a možnosti, plat a majetok) Prirodzeného druhu – zdravie a sila mysle, inteligencia a predstavivosť. Ľudia volia princípy racionálne a vo vlastnom záujme (bez altruizmu).

Princíp spravodlivosti Rawls vymedzuje pomocou dvoch princípov spoločenskej štruktúry:
1. Každý človek má nespochybniteľný nárok na celkom adekvátnu schému rovnakých, základných slobôd, pričom táto schéma je zlučiteľná s rovnakou schémou slobôd pre všetkých. 2. Spoločenské a ekonomické nerovnosti by mali spĺňať dve podmienky: Mali by sa viazať na úrady a na pozície prístupné pre všetkých za podmienok férovej rovnosti príležitostí. Mali by byť čo najviac prospešné najmenej zvýhodneným členom spoločnosti (princíp rozdielu)

Tri základné argumenty.
Prvý princíp predchádza druhému. V rámci druhého princípu férová rovnosť príležitostí predchádza princíp rozdielu Tri základné argumenty. 1. Spravodlivosť ako férovosť tvorí rámec demokratickej spoločnosti. Jej princípy treba chápať tak, že odpovedajú na otázku, ktoré princípy sú pre demokratickú spoločnosť najprimeranejšie, keď sa na ňu dívame ako na férový systém spoločenskej spolupráce medzi občanmi považovanými za slobodných a rovných? 2.Druhý argument: primárnym predmetom politickej spravodlivosti je základná štruktúra spoločnosti, t. j. jej hlavné politické inštitúcie, ako zapadajú do systému vzájomnej spolupráce.

3. Tretí argument hovorí, že s
3. Tretí argument hovorí, že s. ako férovosť je formou politického liberalizmu: Snaží sa formulovať súbor veľmi dôležitých (morálnych) hodnôt, ktoré sa vzťahujú na politické a spoločenské inštitúcie základnej štruktúry. A) je to vzťah osôb v rámci základnej štruktúry spoločnosti, do ktorej vstupujeme len narodením a vystupujeme len smrťou. B) Politická moc je vždy donucovacia moc, ktorú uplatňuje štát pomocou svojho aparátu, ale v ústavnom poriadku (režime) je politická moc súčasne mocou slobodných a rovných občanov ako kolektívneho telesa. Je to moc, ktorú občania „uvaľujú“ na seba samých a navzájom ako sl. a r.

AK SÚ DANÉ TIETO 3 ARGUMENTY PÝTAME SA: KTORÉ PRINCÍPY SPRAVODLIVOSTI SÚ
Najvhodnejšie na určenie základných práv a slobôd a na regulovanie spoločenských ekonomických nerovností vo vyhliadkach občanov na celý život. Upravené vyjadrenie oboch princípov spravodlivosti: (a) Každý človek má nespochybniteľný nárok na celkom adekvátnu schému rovnakých základných hodnôt, pričom táto schéma je zlučiteľná s rovnakou schémou slobôd pre všetkých. (b) Spoločenské ekonomické nerovnosti by mali spĺňať dve podmienky:

A) MALI BY SA VIAZAŤ NA ÚRADY A POZÍCIE PRÍSTUPNÉ PRE VŠETKÝCH ZA PODMIENOK FÉROVEJ ROVNOSTI PRÍLEŽITOSTÍ B) Mali by byť čo najviac na prospech najmenej zvýhodnených členov spoločnosti (princíp rozdielu).

Inštitucionalizmus v právnej teórii
Neil MacCormick (narodený 1941) Právo ako inštitucionálny fakt (1973), Inštitúcie práva (2007) Ľudský svet nezahŕňa len hmotné skutočnosti a fakty, ale aj inštitucionálne fakty. Predbežne ich definuje ako „fakty, ktoré závisia od výkladu vecí, udalostí a správania so zreteľom na určitý normatívny rámec.“ (kreditná karta, hodinky, mince) Bez súboru právnych (iných) pravidiel o spotrebiteľskom úvere, meraní času, bez definície peňazí by hmotné objekty nemali význam (stratili by ho). Dôležitý prvok v zmysle práva súčasného štátu tvoria „inštitúcie“ ako zmluva, vlastníctvo, pooručníctvo, nadácia. Uplatňujú ho „inštitúcie“ ako zákonodarný zbor, súd, polícia.132

Právo je inštitucionálny normatívny poriadok, právo súčasného štátu je jednou z foriem práva.
Normatívnosť vysvetľuje Mac Cormick na fenoméne radu (státie v rade aleboo vytvorenie radu). Pojem rad je výkladový pojem. Rad je nielen skutočná a predpovedateľná vzorka, ktorú možno študovať externe a štatisticky. Je to normatívny poriadok – výsledkom je určitý druh spoločného konania účastníkov, ktorí sú si vedomí vzájomnosti. Normatívny poriadok môže existovať bez výslovne formulovaných noriem. Ak implicitné normy sú rešpektované bez akéhokoľvek iného prvku dohľadu, usmernenia alebo donútenia, okrem tlaku vytváraného normatívnym názorom medzi tými, ktorí na seba pôsobia.

V inštitucionalizácii poriadku zohrávajú úlohu inštitucionálne agentúry
Prvok vyjadrenia pravidiel – prvok uplatňovania pravidiel MacCormick vychádza z rozlišovania troch typov inštitúcií: Inštitúcie – agentúry (poverené legislatívnymi, výkonno-administratívnymi a súdnymi funkciami) Inštitúcie – dohody (zmluvy, manželstvo, vlastníctvo, rodina) Inštitúcie – veci (nemateriálne, neviditeľné objekty, ktoré existujú na základe právnych ustanovení, napr. cenné papiere, účastiny, autorské práva, patenty, iné formy duševného vlastníctva)

Pravidlá vzniku, existencie a zániku inštitúcií.
Formalizovaná inštitúcia. Právo štátu je tým právom, na ktorom záleží. Sú však rôzne iné druhy inštitucionálneho právneho poriadku (medzinárodné športové organizácie, konfederácie ako Európska únia, medzištátne entity ako Rada Európy alebo NATO). Cirkvi a náboženské či charitatívne organizácie, medzinárodné spoločenstvo, OSN. Právo v širšom neištitucionalistickom zmysle, zahŕňa neinštitucionalizované formy poriadku – „morálne právo“, „obyčajové právo“, nenormatívne poriadky – zákony pohybu, zákony termodynamiky.

Spravodlivosť ako férovosť
Spravodlivosť ako férovosť tvorí rámec demokratickej spoločnosti Spravodlivosť ako férovosť považuje za prvotný predmet politickej spravodlivosti základnú štruktúru spoločnosti, t. j. jej hlavné politické a spoločenské inštitúcie Spravodlivosť ako férovosť je formou politického liberalizmu Snaží sa formulovať súbor významných hodnôt.

Spravodlivosť ako férovosť - nerovnosti
a/ spoločenský pôvod: trieda, v ktorej sa narodili a vyrastali skôr ako dospeli b/ vrodené schopnosti a príležitosť rozvíjať ich ovplyvnené ich spoločenským pôvodom c/ dobrý alebo zlý osud, šťastie alebo nešťastie (choroby, nehody, obdobia nedobrovoľnej straty zamestnania, regionálne rozdiely)

Vhodný zoznam primárnych dobier (Rawls)
Primárne dobrá sú veci, ktoré potrebuje a požaduje človek chápaný vo svetle politickej koncepcie osôb ako občan, plne kooperujúci člen spoločnosti, a nie len ľudská bytosť. Sú to veci, ktoré občania ako slobodné a rovné bytosti potrebujú po celý život. Nejde pritom o veci, ktoré je racionálne chcieť a túžiť po nich, či uprednostňovať ich alebo bažiť po nich. Na ich vymedzenie Rawls používa politickú koncepciu, nie morálnu doktrínu. Rawls rozlišuje týchto 5 druhov primárnych dobier:

1. Základné práva a slobody: sloboda myslenia a svedomia, atď.
Tieto práva a slobody sú podstatné inštitucionálne podmienky potrebné pre primeraný rozvoj a plné a zasvätené uplatňovanie morálnych síl 2. Sloboda pohybu a sloboda pobytu vzhľadom na rozmanité možnosti, pričom tieto možnosti umožňujú sledovať rôzne ciele zefektívňovať rozhodnutia smerom k revízii a meniť ich. 3. Moc a výsady úradov a pozície úradov a zodpovednosť. 4. Príjem a bohatstvo chápané ako viacúčelové prostriedky (s výmennou hodnotou) potrebné na dosiahnutie širokej škály cieľov, nech už sú akékoľvek.

5. Spoločenské základy sebaúcty, ktoré sa chápu ako aspekty základných, spravidla dôležitých inštitúcií, pokiaľ majú mať občania vyvinutý zmysel svojej hodnoty ako ľudí a schopnosť vylepšovať svoje ciele. (Nozick)

Robert NOZICK ( ) Anarchia, štát a utópia (Anarchy, State and Utopy, 1974), Filozofické vysvetlenia (Philosophical Explanations, 1981), Povaha racionality (The Nature of Rationality, 1993) LIBERITARIANIZMUS Minimálny štát: prirodzený stav – prirodzené práva A) právo na život, slobodu, vlastníctvo; tieto P korešpondujú s povinnosťami rešpektovať život, zdravie, slobodu a vlastníctvo iných, zmluvy. B) právo na obranu v tom zmysle, že poškodení môžu od tých, ktorí porušili ich prirodzené P žiadať nápravu, ako aj P potrestať konanie proti P, aby k nim v budúcnosti nedochádzalo.

Mechanizmus vytvorenia štátu
1. združenia vzájomnej ochrany 2. vznik ochranného zastupiteľstva 3. nezávislí jednotlivci 4. rozšírenie ochranného zastupiteľstva: štát Š ako dominantné OZ, 2 znaky: (a) primeraný monopol moci (b) poskytovanie ochrany na tomto území každému bez rozdielu. Spravodlivé nároky. Otázka: či každý jednotlivec je spravodlivým vlastníkom? S: nadobudnutia, prevodu, nápravy (pri porušení 1, 2)

Robert NOZICK Nozick obhajuje minimálny štát: funkcie tohto štátu sú zamerané na ochranu práva. Je proti myšlienke štátu blahobytu, ktorý rozširuje svoje funkcie na prerozdeľovanie príjmov a bohatstva, ako i na zabezpečenie potrieb občanov, ktorí sa o seba nedokážu sami postarať (kritika rozdeľovacej spravodlivosti). Niet inej sociálnej a politickej entity okrem jednotlivca, „existujú iba individuálni ľudia so svojimi individuálnymi životmi“.

Robert NOZICK Nároková teória spravodlivosti (entitlement theory) – nevzťahuje sa na rozdeľovanie výhod. Nárok je spravodlivá „držba“ a taká držba môže vzniknúť dvomi spôsobmi, buď ako a) priame nadobudnutie držiteľom (direct acquisition), alebo ako b) prevod od nejakej inej osoby alebo od iných osôb (transfer from some other person or persons) slobodnou výmenou alebo darovaním. Nie každá držba je spravodlivým nárokom: možno ju nadobudnúť aj nespravodlivo (krádežou alebo podvodom) alebo násilne (forcible seizure).

Robert NOZICK Ak držba vznikla na základe minulej nespravodlivosti, možno jej nápravu považovať za spravodlivú (just rectification). Možno považovať za spravodlivý – je spravodlivý (odlíšenie, plynutie času) Spravodlivé nadobudnutie, spravodlivý prevod, spravodlivá náprava = tri princípy spravodlivosti, ktoré majú historickú povahu. Myšlienka rozdeľovacej spravodlivosti je zavádzajúca (just distribution of goods):

Robert NOZICK Existujúci stav držby nie je výsledkom úmyselného alebo plánovaného rozdeľovania štátnym orgánom: v skutočnosti prebieha na základe náhodného súhrnu konaní jednotlivcov alebo skupín osôb. Ak si niekto myslí, že spravodlivosť je vecou vyplnenia prázdneho miesta vo formulke „každému podľa jeho...“ a „od každého podľa jeho...“, tak podľa Nozicka nereálne od seba oddeľuje výrobu a rozdeľovanie.

Robert NOZICK Vzorový prípad rozdeľovacej spravodlivosti, striktný princíp rovnosti: každý dostane rovnakú sumu peňazí. Jedným z členov spoločnosti je Wilt Ch. neporovnateľný basketbalista. Vediac o svojej popularite podpíše takú zmluvu s tímom, ktorá mu zaručuje, že za každý domáci zápas dostane 25 centov z každého lístka, ktorý sa predá. Na konci sezóny milión predaných lístkov ( ). To narúša na začiatku avizované spravodlivé rozdelenie. Je nové rozdelenie nespravodlivé? Je to výsledok dobrovoľnej voľby. Slobodná voľba – naruší akýkoľvek princíp rozdeľovacej spravodlivosti.

Robert NOZICK Libertarianizmus (libertariánsky anarchizmus): neobmedzovaný systém kapitalizmu je najlepší, doktrína práv jednotlivca, ktoré vylučujú právo na zabezpečenie blahobytu.

Kritika pozitivistických teórií (Robert Alexy)
Argument správnosti Argument nepráva Jazykový argument Argument jasnosti Argument efektivity Argument právnej istoty Argument relativizmu Argument demokracie Argument nepotrebnosti Argument čestnosti

Dworkin – Hart : Zákaz vstupu vozidiel do verejných parkov
Podzákonné pravidlo (norma – by law) motorizované vozíčky, kolobežky, skate-boardy Hart: či sa pravidlo – zákaz vzťahuje na konkrétny príklad alebo nie Dworkin argument pomocou princípov, sudca nekoná ako zákonodarca, aplikuje právne princípy

Kritické právnické štúdie: Roberto Mangabeira UNGER
Roberto M. Unger (narodený 1947) je brazílsky súčasný sociálny teoretik, profesor práva na Harvarde (učiteľ Baracka Obamu), minister brazílskej vlády. Bol spätý s hnutím kritické právnické štúdie (Critical Legal Studies = CLS) v období koncom 70-tych a začiatkom 80-tych rokov 20. storočia. Dielo: Poznanie a politika (Knowledge and Politics) Právo v modernej spoločnosti (Law in Modern Society, 1976) Hnutie kritické právnické štúdie (The Critical Legal Studies Movement, 1986)

Právo je hodnotovo neutrálne výkladové cvičenie
CLS vychádzajú z toho, že právo nie je vedecké cvičenie zahŕňajúce aplikáciu objektívnych princípov, ale skôr tvorivý proces - o výbere konfliktných pravidiel, ktorý pôsobí na posilnenie existujúceho politického poriadku. CLS prezentuje priamu výzvu pre základné hodnoty amerického právnického vzdelávania. Tri základné mýty: Právo je hodnotovo neutrálne výkladové cvičenie Právne princípy ponúkajú objektívny spôsob riešenia problémov Právo je konštruktívna sila, ktorá pomáha našu spoločnosť usporiadať

Kritika objektivizmu a formalizmu
CLS odhaľujú ako sa konflikt týkajúci sa základných spoločenských dohôd a spoločenských vízií, o ktorých sa zdá, že sú vyčlenené pre filozofiu a revolučnú politiku, znovu vynára v malých nezhodách medzi právom a každodennou praxou právnej analýzy. Právo je vedľa a zlyháva pri zmierovaní nespočetného možstva malých variácií v tom, ako si predstavujeme a organizujeme vlády, hospodárstva a rodiny.

Robert ALEXY Zlyhanie pozitivistického chápania pojmu právo:
Najvýznamnejšia reakcia na toto zlyhanie v nemeckom prostredí: Gustav Radbruch Kritika pozitivistických pojmov práva Oddeľujúca téza a spojovacia téza OT: Neexistuje nijaká nevyhnutná pojmová súvislosť medzi právom a morálkou ST: Pojem práva má byť definovaný zavedením morálnych argumentov

Oddeľujúca téza je neprimeraná - spojovacia téza je správna
Argument správnosti Argument neprávom Argument princípmi Právne normy, právne rozhodnutia, právne systémy: nevyhnutne kladú požiadavku správnosti Toto tvrdenie nesúhlasí: 2 príklady

Rôzne pohľady na Radbruchovu formulu možno v podstate zhrnúť do 8 argumentov
Argument jazykový Argument zrozumiteľnosťou Argument efektivitou Argument právnou istotou Argument relativizmom Argument demokraciou Argument zbytočnosťou Argument poctivosťou

Argument zrozumiteľnosťou
Pozitivistický pojem práva, ktorý sa zrieka zahrnutia akýchkoľvek morálnych prvkov, je jednoduchší a aj zrozumiteľnejší ako ten, ktorý morálne prvky obsahuje.

Argument efektivitou Radbruch: „Právny pozitivizmus urobil právnikov a národ bezbrannými proti najsvojvoľnejším a zločinným zákonom“. Úloha: výzbroj proti návratu štátu nepráva. Hartova námietka: nepozitivistická definícia práva nič nezmôže proti zákonnému neprávu. Kelsen: odmieta tézu „Morálny spoločenský poriadok je právom.“ AE má dve tézy: 1. neP pojem P nemôže mať nijaké účinky na zákonné neprávo 2. nep pojem P skrýva nebezpečenstvo nekritického legitimizovania zákonného nepráva

Argument zbytočnosťou
Radbruchova formula má praktický význam najmä po zrútení vlády (panstva) nepráva. AZ hovorí, že zákonnému neprávu možno čeliť aj inak ako tak, že mu nie je priznaná kvalita práva. Nový zákonodarca má predsa možnosť zrušiť zákonné neprávo zákonom so spätnou účinnosťou.

Argument poctivosťou (Hart)
AP hovorí, že nepozitivistický pojem P vedie v TP veciach k obchádzaniu zásady „nullum crimen sine lege“. Prípad z roku 1949 – rozhodnutie Vrchného krajinského súdu v Bambergu: Žena, ktorá sa chcela zbaviť manžela, v roku pred úradmi uviedla, že keď prišiel z frontu na dovolenku, robil hanlivé poznámky o Hitlerovi. Manžela zatkli a na základe P predpisov podľa ktorých takéto prejavy boli trestné, ho odsúdili na smrť. Nebol však popravený, ale v rámci podmienky ho poslali na front.

V r.1949 ženu obžalovali za zapríčinenie zbavenia osobnej slobody = vinná
VKS Bamberg zaujal názor, že rozsudok smrti bol právoplatný, pretože ak N-S trestné zákony, z ktorých vychádzal, prikazovali len „nečinnosť, totiž mlčanlivosť“, k odsúdeniu nedošlo na základe „zákona existujúceho v zjavnom rozpore s prirodzeným právom“. Ženu odsúdili na základe spornej trestnoprávnej dogmatickej konštrukcie, podľa ktorej TP zbavenie OS môže byť spáchané nepriamo aj vtedy, ak priamo konajúci v tomto prípade teda súd, koná právoplatne. Podľa neho udanie bolo protiprávne, lebo sa vraj prehrešilo „proti pocitu správnosti a S všetkých slušne uvažujúcich.“

TRESTNOPRÁVNO-DOGMATICKÚ SPRÁVNOSŤ BOKOM, HARTOV CHYBNÝ ZÁVER“
VKS Bamberg dospel k záveru tým že N-SZ, na ktorých sa zakladal rozsudok trestu smrti, nepriznal platnosť. Ak niekto spolu s VKS Bamberg nepokladá zákon, ktorý za nevhodné vyjadrenia o diktátorovi pripúšťa trest smrti, za extrémne nespravodlivý, pretože iba prikazuje nečinnosť: hypotetický príklad. Žena, ktorá udá manžela preto, že sa v diktatúre nepodieľa na extrémne nespravodlivom usmrcovaní. Mala by byť odsúdená aj podľa VKSB už preto, že rozsudok vydaný na základe jej udania bol protiprávny.

HARTOVE ALTERNATÍVY Dve ďalšie možnosti: 1. Ponechať ženu bez trestu
2. Ak mala žena byť potrestaná, malo sa to stať vydaním zákona s otvorene retroaktívnym účinkom (výhoda poctivosti v tomto prípade). 2 zlá beztrestnosť, porušenie morálneho princípu Východiská nepozitivistu: môže odmietnuť právnu kvalitu zákona nepráva, ktorý zahŕňa oprávnenosť udávať a napriek tomu dospieť k beztrestnosti. Aby to dosiahol, potrebuje len vztiahnuť vetu „nullum crimen sine lege“ na všetky stanovené a účinné normy a len na ne, nezávisle od ich neP obsahu.

RADBRUCHOVA FORMULA VEDIE K TRESTNOSTI LEN TAKÝCH ČINOV, KTORÝCH OBSAH JE EXTRÉMNE
evidentný, takže ho možno ľahšie rozpoznať ako v mnohých bežných trestných prípadoch. Je to prijateľné vtedy (udavačstvo), ak v prípade nepozitivistického pojmu P nejde o to vytvoriť nové normy, ktoré zakladajú trestnosť, ale o to, aby bolo možné prelomiť zákonné neprávo vedúce k vylúčeniu trestnosti. Ak je miera „neprávnosti“ takýchto N taká extrémna, preto aj evidentná, že ju každý zreteľne rozpozná, potom nemôže byť reč o nejakom skrytom retroaktívnom účinku. Keďže táto miera neprávnosti bola zreteľne rozpoznateľná v dobe spáchania skutku, pretože v

DANOM OKAMIHU BOLA TAKÁ EXTRÉMNA A TEDA AJ EVIDENTNÁ, ŽE TO MOHOL ZISTIŤ KAŽDÝ, NEBOLI
tieto normy už v okamžiku činu právom, ktoré by mohlo založiť vylúčenie trestnosti. Z toho dôvodu sa právny stav retroaktívne nemení, ale iba sa konštatuje, akým bol v dobe daného činu. Ak sa argument neprávom obmedzí len na slabú spojovaciu tézu, čiže sa uplatní len v prípade extrémneho, evidentného nepráva, potom vôbec nemôže byť reč o nejakom skrytom retro-účinku a teda ani o nejakej nepoctivosti.

Amartya KUMAR SEN (nar. 1933) idea spravodlivosti (Idea of justice, 2009)
Profesor filozofie a ekonómie na Harvarde, z Dillí, nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu 1998, svoje dielo venuje Johnovi Rawlsovi. Známy ako „matka Tereza ekonomiky“. Teória spravodlivosti vo veľmi širokom zmysle Osvietenstvo – Budha (osvietený) Dva druhy spravodlivosti = niti a njaja. Niti = organizačná primeranosť a správnosť správania. Njaja = osobitný život, ktorý je človek schopný aktívne riadiť.

Aké majú byť spravodlivé inštitúcie? Ako má spravodlivosť napredovať?
AMARTYA SEN Nie otázka „spravodlivej spoločnosti“, ale otázka postupu alebo ústupu spravodlivosti Nie zdôrazňovanie osvietenskej tradície transcendentálneho inštitucionalizmu, ale skúmanie „inej tradície“ (Smith, Condorcet, Wollstonecraft, Bentham, Marx, Mill). Aké majú byť spravodlivé inštitúcie? Ako má spravodlivosť napredovať?

AMARTYA SEN Problém uskutočniteľnosti nájdenia transcendentálneho riešenia a problém nadbytočnosti tohto hľadania. Pripomína Rawlsove názory z posledného obdobia jeho života, keď koriguje svoje tvrdenie, že „občania sa samozrejme budú líšiť vtom, aké koncepcie politickej spravodlivosti považujú za najrozumnejšie“.

AMARTYA SEN Rawls v Práve národov (The Law of Peoples,1999):
„Obsah verejného rozumu je daný množstvom politických koncepcií spravodlivosti, nie iba jednou koncepciou. Existuje veľa druhov liberalizmu a príbuzných pohľadov, a preto je aj veľa foriem politického rozumu špecifikovaných množstvom politických koncepcií. Spravodlivosť ako férovosť je iba jednou spomedzi nich.“ Spor troch detí (Anna, Robert a Carla) o flautu: kto má dostať flautu?

AMARTYA SEN Argumenty: Anna žiada flautu na základe argumentu, že ako jediná z troch detí vie hrať na flautu (ostatné deti to nepopierajú) a že by bolo úplne nespravodlivé, ak by sa jej táto flauta mala uprieť. Silný argument. Bob obhajuje svoje právo na to, aby získal flautu tým, že ako jediný z detí je taký chudobný, že nemá nijaké vlastné hračky. Flauta by znamenala niečo na hranie. Ostatné deti pripúšťajú, že sa majú lepšie.

AMARTYA SEN Carla tvrdí, že niekoľko mesiacov usilovne pracovala na tom, aby vlastnoručne vyrobila túto flautu (ostatné deti to potvrdzujú) a sťažuje si, že práve keď skončila svoju prácu „prišli títo vyvlastňovatelia a snažia sa jej flautu vziať.“ Silný argument. Rozdielne spôsoby uvažovania: ťažké rozhodovanie – (utilitaristi, ekonomickí rovnostári, libertariáni?) Anna – Bob - Carla? Sen upozorňuje na to, že rozdiely medzi argumentmi 3 detí nie sú rozdiely medzi tým, čo tvorí individuálnu výhodu, ale rozdiely medzi princípmi, ktoré by sa mali uplatňovať pri rozdeľovaní zdrojov vo všeobecnosti.

Robert Alexy: Dvojaká podstata práva
Východisková téza: „Právo má dvojakú podstatu.“ Obsahuje reálny (faktický) rozmer a ideálny (kritický rozmer). Faktický rozmer je v definícii práva reprezentovaný - prvkom dvojakého pôvodu - prvkom spoločenskej účinnosti. Ideálny rozmer je repr. prvkom morálnej správnosti. Kto definuje právo výlučne pomocou dvojakého pôvodu a spoločenskej účinnosti, obhajuje pozitivistický pojem práva. Ak sa pridá morálna správnosť ako 3. prvok, obraz sa zásadne zmení.

Tri pojmy platnosti: sociologická platnosť, etická platnosť, právna platnosť
Predmetom sociologickej platnosti je platnosť sociálna: norma platí sociálne, pokiaľ sa buď dodržiava, alebo pokiaľ sa jej nedodržiavanie sankcionuje. Predmetom etického pojmu platnosti je morálna platnosť. Norma platí morálne pokiaľ je morálne ospravedlnená. Etický pojem platnosti tvorí základ prirodzeného práva a práva rozumu. Platnosť normy PP alebo RP spočíva výlučne v jej obsahovej správnosti. Norma platí právne pokiaľ ju vydal nejaký na jej vydanie kompetentný orgán stanoveným spôsobom a pokiaľ neporušuje P vyššieho stupňa právnej sily.

spor medzi pozitivizmom a nepozitivizmom je diskusia o vzťahu medzi právom a morálkou.
Všetci pozitivisti obhajujú tézu oddelenosti, všetci nepozitivisti tézu spojitosti. V rámci pozitivizmu je najdôležitejším rozdielom, ktorý sa týka vzťahu medzi právom a morálkou, rozdiel medzi inkluzívnym (zahrňujúcim) pozitivizmom a exkluzívnym (vylučujúcim) pozitivizmom. Exkluzívny pozitivizmus (Joseph Raz): morálka je nevyhnutne vylúčená z pojmu právo. EP je opak nepozitivizmu, ktorý tvrdí, že morálka je nevyhnutne zahrnutá v pojme právo.

Inkluzívny pozitivizmus (j
Inkluzívny pozitivizmus (j. coleman) odmieta obe koncepcie: exkluzívny p i nepozitivizmus. Morálka nie je ani nevyhnutne vylúčená, ani nevyhnutne zahrnutá do pojmu P. „Zahrnutie“ sa vyhlasuje za neistú alebo tradičnú záležitosť, ktorá závisí od toho, čo pozitívne P v skutočnosti hovorí. Najprominentnejší argument pre exkluzívny PP ponúka J. Raz. Je založený na vzťahu medzi právom a morálkou. 1. Raz ponúka „sociálnu tézu“ ako jadro právneho pozitivizmu: to, čo je právo a čo nie je právo je záležitosťou spoločenskej skutočnosti. Existencia a obsah každého práva sú plne podmienené spoločenskými prameňmi = silná verzia (téza prameňov.

Rozdiel medzi Keď sudcovia len aplikujú rozhodnutia už prijaté zákonodarstvom alebo predošlé súdne rozhodnutia, aplikujú existujúce právo (určujú, čo právo je); keď sudcovia zvažujú morálne faktory pri tvorbe nového pravidla alebo zvažujú možné zmeny existujúceho pravidla, to je určovanie, aké by právo malo byť. Tento názor nezaujíma stanovisko k tomu, či je to dobré alebo zlé, že sudcovia tvoria právo, alebo či tak majú robiť častejšie ako to robia alebo nie. Je to o rozdiele medzi aplikáciou práva a tvorbou nového práva, medzi výkonom a zvažovaním. Tento prístup umožňuje Razovi povedať, že morálne úvahy nemajú miesto pri vyjadrovaní „čo právo je“,

Razova analýza spája právo, autoritu a praktické uvažovanie.
ale často majú miesto (a asi by mali mať) pri určení toho, ako by sudcovia mali rozhodovať prípady „podľa práva“ 2. Patrí k podstate (povahe) práva (systému práva), že má alebo vyžaduje legitímnu autoritu. To znamená, že právne pravidlá si žiadajú byť „výlučnými dôvodmi“. Razova analýza spája právo, autoritu a praktické uvažovanie.

joseph raz V Oxforde od roku Vedúci katedry filozofie práva od roku Autorita práva (The Authority of Law,1979) Filozofia práva sa najlepšie chápe ako druh filozofie praktického rozumu, ako filozofia zúčastňujúca sa na analýze dôvodov na konanie. Raz rozlišuje prvoporiadkové a druhoporiadkové dôvody na konanie.

Autorita Práva Razov opis autoritatívnej podstaty práva je úzko spätý s jeho opisom právnych noriem. Autorita práva je to, čo dáva právnym normám ich právnu kvalitu, odlišujúc ich od iných druhoporiadkových noriem. Je to možno jeho najtypickejší príspevok k právnej filozofii. Kde existuje právo, tam si nevyhnutne vyžaduje autoritu súhrnne, najvyššie a otvorene regulovať životy svojich podriadených (subjektov).

Právo a bolesť zvierat Príde deň, keď sa uzná, že počet nôh, pokožky alebo sú nedostatočné dôvody na odmietanie citlivých bytostí rovnakého osudu. Čo iné je to, čo by malo tvoriť neprekročiteľnú hranicu? Schopnosť rozumu, či schopnosť diskurzu? Otázka neznie: vedia uvažovať? Alebo vedia hovoriť?, ale vedia trpieť? Prečo by právo malo odmietať ochranu akejkoľvek citlivej osobnosti? Príde čas, keď humanita rozprestrie svoj plášť nad všetkými, čo dýchajú. a) Rousseau, b) Bentham c) Rawls

Big brother a dna Veľká Británia – 4 milióny verejných kamier (pozorovanie verejných priestranstiev) Dánsko zákaz, okrem výnimiek: čerpacie stanice. Švédsko, Holandsko, Francúzsko – výstražné znaky na hranici zóny pozorovania, monitorovania. Povaha trestných procesov sa zmenila v súvislosti s vzorkami DNA. Internet 4,5 mil. – , a DoS – denial of service. On line aukcie. Hackerstvo.

PRÁVNE MYSLENIE 19. a 20. STOROČIA Alexander b r ö s t l

Similar presentations

Presentation on theme: "PRÁVNE MYSLENIE 19. a 20. STOROČIA Alexander b r ö s t l"— Presentation transcript:

Similar presentations

About project

Feedback

Log in

Auth with social network:

PRÁVNE MYSLENIE 19. a 20. STOROČIA Alexander b r ö s t l

Similar presentations

Presentation on theme: "PRÁVNE MYSLENIE 19. a 20. STOROČIA Alexander b r ö s t l"— Presentation transcript:

Similar presentations

About project

Feedback